Červenec 2010

Závislá na tvojom hlase (6.diel) - Dvaja

31. července 2010 v 16:38 | Ash |  Závislá na tvojom hlase

okno
6.Diel - Dvaja




,,Nastúp prosím." zľakla som sa hlasu osoby z auta. Bola to však len Nela a tak som okamžite nastúpila.

,,Dobrý." slušne som pozdravila, pretože po nich prišiel jej otec. Vedľa Nely, sedela Mona. Zelená v tvári, s rozmazaným make-upom a spala. Nela
len na ňu pohodila pohľadom a povedala keď som chcela otvoriť ústa ja:

,,Psst, teraz nie Stela. Zajtra ti všetko povie aj ona sama. Neboj sa, nenechala by som ju robiť veľké hlúposti." usmiala sa na mňa. Bol z nej trošku cítiť alkohol, no bola v pohode. Nela je preborníčka v takomto živote. Ale má zdravé zmýšľanie. Vie čo robí.

,,Vedela som, že ty si ešte v pohode. Ale kvalitne ste ma naštvali. Fakt ďakujem za pekný večer." neodpustila som si túto poznámku.

,,Je mi to fakt ľúto Stela, ale skús pochopiť. Nechajme to teraz tak. Oci, tu zastav." dopovedala a ja som už len videla, že u nás sa už nesvieti a vystúpila som. Zaželala som Nele a jej otcovi dobrú noc, poďakovala sa a šla do svojej izby.

Urobila som so sebou poriadok. Prezliekla sa do pyžama a začala opäť rozmýšľať. Aspoň mi odľahol jeden kameň zo srdca tým, že som vedela ako dopadla Mona a Nela. No ten druhý, uvedomila som si že pre mňa omnoho ťažší kameň zostal. Trápi ma niekto, kto má dávno nechal, hoci bol môj prvý a teraz sa len tak objaví? Objaví a je omnoho krajší, omnoho viac ma priťahuje a zároveň ho nenávidím pre to, čo urobil. Želala som si aby som zajtra vstala a nič z toho čo sa dnes stalo som si nepamätala alebo aby to bol len sen. Ponorená do svojich myšlienok som pomaly strácala vedomie a padala do hlbokého spánku. Snívalo sa mi o tom, že spievam na veľkom pódiu. Všade bolo kopec divákov, tlieskali mi, spievali a tancovali so mnou a ja som bola šťastná, že možem iných robiť šťastnými.

Nedeľa. Asi najnudnejší deň z celého týždňa kedy nemám nič na práci. Najedla som sa teda a vyšla z domu za Monou. Bola zrejme sama doma a vstala tipujem tak pred 5 minútami.

,,Prepáč, nechcela som ťa zobudiť Mona. Myslela som že si už hore." hovorila som a zatiaľ som nasledovala jej ospalé kroky do kuchyne, kde ona otvorila chladničku. Z chladničky vytiahla mlieko.

,,Nie to je v pohode. Bola som už hore. Asi niekoľko minút." stále ospalo sa usmiala a otočila sa ku skrinke za sebou aby z nej vytiahla cereálie. Položila ich vedľa krabičky mlieka. Podoprela sa rukami o linku a následne venovala pohľad mne.

,,Stela, ty mne prepáč. Za včerajšok. Viem, bola som mimo a viem, že ty si mi chcela dobre. Pamätám si všetko čo sa stalo. A za včerajší večer sa fakt hrozne hanbím. No dostala som to, čo chcem aj keď to nie je nič pozitívne." podišla ku mne a objala ma.

,,Mona, ak to ty sama neľutuješ tak potom v pohode. Je to tvoj život. Ja len...ja len, že som ťa včera nespoznávala. Ale tak čo už, stalo sa. Čo ti povedali rodičia?" samozrejme som opätovala jej objatie a využila príležitosť aby som sa spýtala.

,,Ou, no...oni spali. Nejak sa mi podarilo dotrepať sa do mojej izby po tom čo ma odviezol domov Nelin otec. Zlatý človek. Ale mám pocit, že sa o tom aj tak dozvedeli." vrátila sa k svojím cereáliám.

,,A ako?" presunuli sme sa k telke do obývačky. Samozrejme, Mona aj so svojimi cereáliami.

,,No vieš, nejak som v noci nevydržala a bolo mi zle...no a" dala si do úst prvú lyžicu cereálii. Zrazu však vyskočila. Položila misu na stôl a utekala . Pozerala som za ňou a asi mi už začínalo dochádzať.
Zašla som teda za ňou na WC a pozorovala ako sa skláňa nad záchodovou misou.

,,No a obľula si celé wécko." dokončila som za ňu vetu, ktorú nedokončila v obývačke. Nekontrolovane som sa smiala zatiaľ čo Mona si dôkladne umývala zuby a ústa.

,,Tak nejak. Ble, ja tie cereálie už ani nechcem." taktiež sa smiala so mnou a šli sme nakoniec do jej izby.

Hoci to, že wécko utrpelo v noci miernu škodu, vlastne nebolo až také vtipné tak sa s tým už nedalo aj tak nič robiť. Načo teda plakať nad rozliatym mliekom. Preto sme sa radšej posmiali.

,,Stela, musím ti povedať ešte niečo." začala Mona keď už jej tvár vyzerala trošku bdelejšia.

,,Mám pocit, že som sa zamilovala" zasnene ležala na posteli a vravela svoje zážitky zo včerajška. Ja som stála pri okne a raz za čas pozerala na dianie vonku.

,,Vieš ten chalan, čo sedel vedľa mne keď si prišla ty? Začal chcieť až nejak moc a napodiv, som začala asi rozmýšľať alebo to bolo vďaka mojím inštinktom hoci som bola v stave v akom som bola. Bol nechutný. Jeho ruku som už cítila pomaly všade a keď som sa chcela postaviť držal ma. No poviem ti, že vtedy to už pre mňa prestávala byť sranda. Nela tam už vtedy nebola. Tancovala s tým svojim. Mimochodom, vyzeralo to nádejne." žmurkla na mňa okom a pokračovala.

,,No ale pokračujem vo svojom príbehu. Zrazu som zbadala ako sa na nás díva jeden fakt pekný chalan, ktorý sa akurát rozprával s nejakým iným dievčaťom. Keď zachytil môj pohľad ihneď zamieril k nám a schladil toho debila vedľa mňa. Chápeš? Ani ma nepoznal a prišiel aby sa ma zastal a odstrčil ho odo mňa. Niekde ho odviedol. Ani neviem ako sa mu to podarilo. Vrátil sa a opýtal sa či som v pohode. Ani neviem, či som mu vlastne odpovedala pretože som mala pocit, že sa v jeho očiach utopím. Stela, keď bude nebo také pekné ako jeho oči, tak chcem zomrieť hneď teraz." so zatvorenými očami dokončila svoju historku a mňa upútala skoro tak isto ako by som ja bola na jej mieste. Ale spamätala som sa oveľa skôr.

,,To radšej neskúšaj. Ty musíš ešte dlho žiť. No a ako sa volal? To sa ťa len opýtal či si v pohode a šiel preč?" zaujímalo ma.

,,Do riti! Ozaj. Ja neviem ani ako sa volá." jej zasnenosť úplne zrušila krutá realita a Mona sa na posteli až posadila. Výraz jej tváre sa zmenil z rozčareního na smutný a stratený. No ja som zatiaľ vonku zbadala partičku chalanov. Ćím bližšie kráčali, tým lepšie som poznala ich tváre.

,,To je on, Mona to je on!Poď sem!"
zmocnilo sa ma niečo ako stres a Mona na mňa len nechápavo pozerala.

,,Preboha kto Stela?" pomaly vstávala z postele.

,,No on...Tomas!" Monina tvár zvolila ešte nechápavejší výraz, ktorý sa zdal aj dosť pobavený z môjho poskakovania pri okne.

,,Stela, Tomas odišiel pred niekoľ..." prúd reči jej zastal keď sa pozrela z okna zatiaľ čo ja som sa už krčila pod oknom aby ma nemal šancu zbadať. Histerická reakcia ,viem, ale chcela som si byť istá, že ma nevidí.

,,Bože to je Tomas." Mona sa zatvárila akoby videla ducha a pokračovala.

,,A mám pocit, že nie jeden Tomas." uvedomila som si jej slová a zarazilo ma čo za blbosti kecá.

,,Čo?!" vyskočila som naspäť na okno a zaostrila na partičku chalanov.

,,Do pekla, on sa za ten čas stihol rozmnožiť či čo? až na tie vlasy." ako omámené sme pozerali von z okna keď sa naraz jeden Tomas otočil na naše okno a my sme skoro naraz od okna odstúpili.

,,Myslíš že nás videl?" opýtala som sa Mony.

,,Ja neviem, ale prečo vlastne nechceš aby ťa Tomas videl?" zvedavo sa vypytovala

,,Ktorý?" ironicky som poznamenala a trocha sa pousmiala, no vtipné mi to veľmi nebolo.

,,Fakt, ako to, že sú dvaja?" zamyslene sa spýtala Mona otázku, ktorá začala vŕtať v hlave aj mne. Aspoňže včerajšia záhada z klubu je už vyriešená. Nie v pravom zmysle slova, pretože je to zamotané ešte viac, no apsoň viem, že sú dvaja a že mi nešibe. Jupí!

,,Čo? Na mňa sa nepozeraj. ja to viem asi takisto ako ty. Videla som ho len včera v klube. Tá nová skupina boli oni." a opäť som po máličkých sekundách hľadela z okna za nimi.

,,Fakt? Obidvaja? Prečo som si to nevšimla?" a poškrabala sa na hlave.

,,Žeby si bola zaneprázdnená niečím iným?" opäť som neustupovala s iróniou až dovtedy, kým zdola nezazvonil zvonček.

Závislá na tvojom hlase (5.diel) - Zdanlivo rovnakí

28. července 2010 v 19:04 | Ash |  Závislá na tvojom hlase
tomas
5.Diel - Zdanlivo rovnakí

(pesnička je v príbehu)


,,Mona, čo to robíš?" Nela stála za mnou a venovala pozornosť druhému chalanovi, s ktorým na seba hádzali pohľady a on ju volal prisadnúť si.

,,Pokoj Stela, užívam si dnešný večer. Viem, že to možno budem ľutovať ale chcem niečo zažiť, niečo nové, odviazať sa." dopovedala a položila ruku na ruku blonďáka na svojom stehne a usmiala sa na neho.

,,Mona si mimo. Poď pôjdeme domov. Nela pomôž mi." porozhliadla som sa aby som našla Nelu

,,Nela??...Nela kde si?" nevynaložila som veľkú námahu a zbadala Nelu ako sedí pri chalanovi,
s ktorým na seba len pred pár sekundami tak zaujato hľadeli. Cítila som sa bezmocná. Naštvali ma už aj moje kamošky a možno oveľa viac ako tam vonku Daniela.

,,Ako chete, nevolajte mi keď zistíte že ste si s prepáčením dosrali život." Nazúrená som odišla.

Nevedela som vlastne kde, predierala som sa davom a potom som sa zastavila. Nepijem, ale tentoraz si musím jeden dať. Musela som sa upokojiť. Očami som v miestnosti našla bar a sadla som si na barovú stoličku pri ňom. Prišiel ku mňe čašník, ktorý akurát čistil pohár.

,,Čo si dáš?" zdvihla som zrak.

,,Poldeci vodky" rázne som povedala. Nepýtal sa ani na vek, ani na nič iné. Bez slova mi šiel naliať.

Nezvyknutá ako to tu chodí, som to začínala spoznávať. Prvýkrát pri bare, prvýkraýt s nahovno náladou a sama. Pomyslela som si. Na hlavnom pódiu začali akurát predstavovať sľúbenú novú kapelu.

,,A teraz nastáva chvíľa, na ktorú ste čakali celý večer. Chcel by som vám predstaviť kapelu, ktorá sa opäť znovuzrodila. Chcel by som vám predstaviť STILL YOURS!!!" moderátor vygradoval predstavenie mladých chalanov. Prvá pieseň odštartovala s tichom, v pozadí len s gitarou. Bola to pomalá pieseň. Všetci v sále boli ohromení a v očakávaní tak ako aj ja pri bare a s mojím poldeci v ruke. Pohárik som  pomaly prikladala k ústam počas tmy v hale kde som sa započúvala do začínajúcich bubnoch popri gitare. Na pódiu nola hmla s miernym malým svetlom, ktoré malo privítať speváka, čo ešte nezačal spievať. Znelo zatiaľ len intro, ktoré sa stíšilo aby vyzneli začiatočné slová piesne. Postava s mikrofónom v ruke vychádzala postupne čo raz viac na svetlo a zatiaľ potichu spievala text pomalej piesne.

Myslím, že som šiel príliš blízko lásky
a teraz som sa zamiloval
Je až príliš mnoho vecí, ktoré táto unavená duša neunesie...

Vrazila som do seba poldeci a v okamihu keď som prehltávala s pohľadom na pódiu sa svetlá rozžiarili viac a ja som tvár speváka videla ostro. Nemohla som uveriť. Poznala som ho. Črty jeho tváre som poznala príliš dobre na to aby som nevedela komu patria. Tomas si sadol na barovú stoličku s gitarou a mikrofónom pred sebou. A spieval. Hypnotizoval. Moje srdce bilo pri každom slovíčku piesne čo vyslovil. Nemohla som od neho odtrhnúť oči. Bol krajší ako kedykoľvek predtým. Nemo som počúvala a cítila som ako mi po tvári steká slza. Bolo to ako sen, neviem však či dobrý alebo zlý. Pamätá si ma vôbec?
Chcem aby si ma pamätal? Počúvala som ďalej a hľadela na jeho pery, ktoré dôkladne vyslovovali slová piesne.


Možno si ma prekvapila
keď som sa prvýkrát zahľadel do tvojich očí

V mojom vnútri je život
Ktorý opäť cítim
Je jedinou vecou, čo ma drží
tam, kde som doposiaľ nebol
Netrápi ma, ak stratím všetko, čo som kedy poznal
nezáleží na tom, kam skloním hlavu podvečer
Tvoje náručie mi dáva pocit domova
dáva pocit domova...

Refrén skončil a ja som sa postavila na odchod. Utrela som si slzy, zaplatila barmanovi so striedavým pohľadom raz na neho, a raz na pódium. Prechádzala som k východu, chcela som byť čo najrýchlejšie preč. Na Monu a Nelu som ani vôbec nepomyslela. Bola som príliš mimo, príliš zmätená. Rozum mi kázal nezastavovať sa a bude lepšie, ak čím rýchlejšie odtiaľto odídem aj keď srdce chcelo počúvať jeho hlas, ktorý mi kedysi šepkal tak sladké slová.  Svoj pohľad som však nespúšťala z pódia pokiaľ som bola vo vnútri a zrazu mi asi začalo šibať. Tomas už nesedel na barovej stoličke s gitarou v ruke ale bol trochu v pozadí a hral na elektrickej gitare pri bubnoch. Bože, z jedného poldeci mi môže takto preskočiť? Pýtala som sa sama seba.
Možno to bude tým že tvrdé nepijem a teraz som to do seba hodila na lačný žalúdok. Moje brucho to len potvrdilo zvukom škrkania, ktorý som samozrejme nepočula ale cítila. Potriasla som hlavou a pokračovala ešte troma krokmi ďalej k dverám. Nedalo mi to, a ešte raz som sa otočila pozrieť na pódium či je to ozaj Tomas a či stále hrá na tej elektrickej gitare alebo mám len halucinácie. A bol stále tam. No zároveň aj jeho hlas spieval. Nechápala som. Ako môže byť aj tam aj tam. Stela spamätaj sa. Choď domov. Preskakuje ti. Vravela som si v duchu a zatvorila za sebou dvere.

Chladný vánok rozvieval moje tmavé vlasy a ja som si založila ruky aby som svoju mikinu pritlačila bližšie k telu. Prikrčila som krk a vydala som sa tmavou osvetlenou ulicou k môjmu domu. Nikde nebolo ani živej duše. Zbadala som len bieleho túlavého psa, ktorý sa prehraboval v odpadkoch. Opäť som mala ten blbý pocit. Volá sa výčitky svedomia. Aj keď Mona chcela aby som sa jej neplietla do toho čo robí, vyčítala som si, že som nebola tvrdohlavejšia a nechala som ju tam. Spoľahla som sa však na Nelu. Aj keď potom skončila pri tom druhom chalanovi. Ale u nej je to celkom bežné. Ona je proste taká. Zvykla som si na ňu a viem, že nebola opitá. No Mona taká nie je. Čo už, teraz už nič nespravím. Povedala som si a pozrela koľko je hodín. Bolo pol 1. Na to, ako to v tom klube rýchlo ubehlo sa mi to zdalo dosť. Koľko som tak asi sedela pri bare?

Kráčala som a po tejto mojej vlastnej otázke som pred sebou videla jeho oči. Potom oči toho druhého Tomasa. Tej halucinácie. Boli to tie isté oči ale zároveň tak veľmi iné. Nedávalo mi to zmysel. Žeby som videla Tomasa naozaj a potom Tomasa z mojich predstáv?...možno. Veď ho mám nenávidieť za to čo mi urobil a namiesto toho som tam sedela s otvorenými ústami a hľadela na neho. Čo bude ďalej, ak ostáva v meste? Zase moje scenáre. Bože Stela a čo by asi malo byť. Si riadna hus keď si myslíš, že príde za tebou a bohviečo ešte. Teraz má svoj život. Má to, čo vždy chcel. Úspech v hudbe, kapelu ,tak by som sa divila ak by nemal aj dievča. Ak by ho ozaj nemal, tak určite ani nechce, lebo sa chce sústrediť na hudbu. Odrazu ma vyľakalo auto zastavujúce pri mojej osobe.

Radšej budem spokojná s tým čo mám aj keď nie som fakt šťastná

27. července 2010 v 22:11 | Ashley |  My bla-bla...

hj
Nehorázne sa nudím. A ešte na mňa vplýva aj to strašné počasie vonku. Aj kvôli nemu teraz nie som niekde vonku a aspoň ako-tak sa bavím. Čo už...tieto prázdniny sa mi vôbec nepozdávajú a to je už pomaly polka preč!! Počkať! Niečo ma práve chytilo....aha, to je len depka.
Kam to spejem? Depresívna nálada a stále myslím na všeličo možné čo však nemá veľmi pozitívny vplyv. Kedy to prejde? Ja chcem byť zase šťastná, ale tak šťastná že nebude nič také, nijaká bolestivá a čerstvá spomienka, ktorá mi šťastie pokazí proste chcem byť spokojná a vyrovnaná so všetkým. Nechcem o ničom pochybovať ale mať vo všetkom jasno. Prečo som to tak dlho nezažila?

Viete nad čím som sa zamýšľala. Čo ak by ku každému človeku keď sa narodí dali aj vlastný návod? Mne by stačil hoci aj len môj vlastný, to by bolo pre mňa až príliš! Návody na iných ľudí by boli už len také bonusy a uľahčenia ale ja
chcem ten svoj!

Snáď ma tie všakovaké myšlienky prejdú. Budem radšej čušať a budem vďačná za všetko čo mám teraz nech už to so sebou prináša všeličo. Možno sa musím naučiť ovládať svoje myslenie a nezaťažovať svoju myseľ prevládajúcimi negatívnymi myšlienkami ale pozitívnymi. No na druhej strane nechcem žiť len v optimizme. Jeden extrém a druhý extrém. Buď pesimizmus, buď optimizmus. Prečo to neviem ustáliť na realizme? Cítim sa, akoby ma všetko okolo s prepáčením sralo no.

Odveci zamýšľanie. Ale také to je nejak vo mne. Teraz tu len sedím, pozerám fajn komédiu na JOJ-ke a keď skončí plánujem pozrieť KONEČNE poslednú časť 1.série Sexu v meste. Odporúčam ináč. Taktiež som dnes už aj písala tú moju poviedku aby som mala nadpísané na dlhšiu dobu a nepísala to vtedy keď mi už horí pod zadkom. Asi toľko. Zajtra plánujem ísť na futbal ktorý je na moje pomery trocha skoro pretože o takom čase ja bežne vstávam ale chcem ísť. Mala som to dohodnuté so spolužiačkou lenže tá nakoniec nemôže pretože je teraz u svojej babky a tak pôjdem zrejme sama a tam si na niekoho počkám. Ešte sa dnes pomodlím aby aspoň nepršalo.

A ešte sa pomodlím aj aby sa tieto moje prázdniny trocha prebrali,
hoci veľkú nádej tomu nedávam...
Jeden otrasný zážitok mi stačil,
no mám pocit, že nebol posledný a mňa čaká opä niečo blbé...
ashleyy




Závislá na tvojom hlase (4.diel) - Výbuch

26. července 2010 v 23:50 | Ash |  Závislá na tvojom hlase
mona
             
4.Diel - Výbuch


Mama bola prekvapená z môjho skorého príchodu domov ale nič som nevysvetľovala. Nemala som náladu. Pokazila som si tak asi sobotný večer. Nevyšla mi ani diskotéka s dievčatami a ani skúška pesničky. Zvalila som sa na posteľ a pozerala na mobil pred sebou. Opäť som si čítala Dávidovu sms-ku :"Ten týždeň s tebou si budem navždy pamätať Stela. Ďakujem, že sme kamoši. David."

Zmocnili sa ma výčitky. Čo ak som spravila zle? Čo ak sa príliš rýchlo vzdávam a bojím sa ďalšieho sklamania? Chcem mať niekoho, kto tu bude pre mňa ale vlastne ak mám nádej, sama si ju odoženiem. Čo je to so mnou? Dávala som si takéto rečnícke otázky, na ktoré som si nevedela odpovedať. Vytočila som teda číslo na Monu. Potrebovala som sa zabaviť aj keď už bolo dosť veľa hodín.

Po dlhom čakaní a počúvaní toho zvonenia v telefóne som to vzdala, no po 5 sekundách mi zavolala späť ona.

,,Stelaaa??...Kriič prosím ťa, je tu strašný hluk." začala mi kričať do telefónu Mona.

,,Kde ste Mona? Môžem ešte prísť?" snažila som sa hlasnejšie hovoriť a zároveň veľmi nekričať.

,,Čoo?? Stelaa, príď sem. Nič ťa nepočujem." opäť mi kričala do ucha.

,,Mona, pýtam sa v ktorom klube ste!" začala som aj ja.

,,Jaaj, ahaa..no tuu...predsa v..." odmlčala sa a počula som už len ako na niekoho kričí kde vlastne sú.

,,Tu v Casablance." dopovedala a ja som bar poznala pretože bol neďaleko od môjho domu. Monin hlas sa mi však nepozdával, bol zvláštny ale nechcela som si domýšľať a míňať kredit, tak som teda zložila a rýchlo sa vychystala aby som stihla aspoň niečo kedže bolo už 10 hodín večer.

,,Hej mladá slečna, kde ideš o 10 večer z domu? Nezdá sa ti to už dosť neskoro?" zastavil ma otec keď som schádzala dole schodmi.

,,Aale oci, dopraj mi to. Prišla som už niekedy domov opitá, sfetovaná, zranená, páchnuca za dymom alebo nejak inak poškodená?" vytiahla som moju osvedčenú zbraň. Vedel že mám pravdu. Mlčal.

,,Tak vidíš oci. Budem doma skoro neboj sa." otvárala som dvere.

,,Počkaj, ja ťa zaveziem kam potrebuješ. Inak nikde nejdeš." povedal a ja som neprotestovala som.

,,To mi len vyhovuje. Aale zastavíš mi 20 metrov pred cieľom" zasmiala som sa a hodila po otcovi kľúče od auta.

Otec ma vysadil pred klubom kde sa už otriasala zem od hlasnej hudby a kde dnes bola asi celá mládež z mesta pretože tu mala hrať nová skupina.

,,Pozrimeže koho priviezol ocinko." spoza chrbta mi zazneli posmešné slová. Otočila som sa.

,,Máš s tým problém Daniela?" venovala som jej unudený výraz a dávala jej tým najavo že je trápna.
Okolo ramien ju objímal opäť nejaký chalan, ktorého som ešte nevidela. No nebol to ani jeden z tých dvoch, ktorý sa včera v škole o ňu bili a mne preto z neznámych príčin odľahlo. Za ňou zase s inými chlapíkmi stáli jej 2 kamošky.

,,Nie nemám, ja som len myslela že také hviezdy ako ty sa už vozia na limuzíne s bodyguardmi. Počula som o tvojej súťaži. Gratulujem." sarkasticky povedala a už chcela odísť ale vyprovokovala ma tým viac než som aj ja sama čakala.

,,Tak o to ti ide? Závidíš mi? Nemôžem za to, že dokážem aj niečo iné okrem hodinového šminkovania svojho ksichtu, ktoré očividne aj tak nepomáha." počúvala som vlastné slová a neviem kde sa vo mne vzala toľká zlosť, no Danielin výraz sa zmrštil do prekvapeného výrazu. Nečakala to,
no dobre vedela čo urobiť. Otočila sa na svojho frajera alebo kto to bol a začali sa predo mnou vášnivo bozkávať. Znechutene som pozrela inde a keď sa od neho odtiahla dodala:

,, Ale o mňa aspoň niekto stojí." Na podpätkoch prešla okolo mňa a ani sa neobzrela. Za ňou na podpätkoch nasledovali jej verné kamošky.

,,Stela? Si v pohode? Poď dnu." Nela ma ťahala dnu.

,,No jasné, som v pohode. Len nechápem, čo za problém majú nejakí ľudia." pri týchto slovách som pohľadom sledovala ako Daniela vchádza do klubu a ruka jej priateľa sa posúva na jej zadok. Opäť som nasadila otrávený a znechutený xicht, no v klube to už bolo o niečom inom.

,,Aha, tamto je Mona." zaostrila som zrak na miesto, kde ukazovala Nela.

,,Preboha, ským tam je?" videla som okolo nej 2 chalanov. Jeden sedel na jednej strane v boxe a druhý na druhej strane.

,,Ja neviem, no poviem ti, že toho má v sebe už dosť. Myslím, že tá depka z piatkovej bitky ju dosť vzala.

,,Prišla som bližšie a videla všetko lepšie. Blonďavý chalan vpravo od nej mal ruku na jej stehne a hlavu zaklonenú tak, akoby jej niečo šepkal. Mona sa smiala a keď ma zazrela odkašľala si a odsunula sa od neho o kúsok ďalej. On následoval Monin zrak, ktorý viedol ku mne a nechutne sa usmial.

Moja historicky prvá nahrávka (cover)

26. července 2010 v 17:52 | Ash
Och no, čo povedať. Hanbím sa jak pes =D. Podľa mňa je to strašné ale kedže som túto rubriku vytvorila dávnejšie a sľúbila, že sem niečo také hodím, tak plním svoj sľub aj keď sa mi to nezdá najvhodnejší nápad =D. Ale tak, aspoň vám možno spríjemním deň. Ale ja som sa snažila! =D
Dúfam, že to apsoň troška bude počuť. =)

Ináč je to pesnička od mojej obľúbenej skupiny, ja sa fakt hanbím, že som im ju tak pokazila =D Snáď pochopia, že to bolo len s dobrým úmyslom =D.

Závislá na tvojom hlase (3.diel) - Žiadny zmysel

25. července 2010 v 13:21 | Ash |  Závislá na tvojom hlase
seb
    3.Diel - Žiadny zmysel


Bitku o Danielu ukončila až triedna profka. Hovorilo sa o tom až do konca dňa. A ja, celý čas od tohto momentu som bola mimo. Nevedela som nad čím rozmýšľam aj keď som nad niečím tak úporne premýšľala až sa mi to dostávalo pod kožu a bola som neustále zamyslená. Zmocnil sa ma pocit samoty alebo menejcennosti. Monu asi taktiež pretože počas obedu začala debatu.

,,Nie je to spravodlivé." povedala Mona zatiaľ čo ja, pri stole s ňou a Nelou, som do seba tlačila jedlo.

,,Čo nie je spravodlivé?" prehltla som posledné sústo v mojich ústach aby som sa jej mohla opýtať.

,,Myslím to, že pre takú..." Mona sa umlčala a my sme sa len zasmiali pretože sme okamžite vedeli o koho sa jedná hoci Daniela nebola jediným dievčaťom tohto typu z našej triedy.

,,Pokračuj Mona, chápeme" dopovedala Nela a Mona pokračovala.

,,No proste že pre také dievča ako ona sa vedia chalani pobiť a má koľko sa jej páči. Chápete? A niekto ako ja, o takomto niečom nemôže ani snívať, len sa prizerať. Je mi z toho nanič. Tiež chcem mať chlapca, ktorý sa o mňa dokáže pobiť." presne to, vyjadrovalo to, nad čím som celý deň premýšľala aj ja.

Vzalo ma to. Možno nie až tak ako Monu ale prinútilo ma to rozmýšľať nad mojimi predchádzajúcimi vzťahmi. Po Tomasovi som sa mojím ďalším dvom chalanom nikdy nejak viac neotvorila a nebola k nim obzvlášť úprimná. Bála som sa a to bol dôvod, prečo som to vždy skončila čím skôr to šlo. Cítila som výčitky. Pre moju sebeckosť museli trpieť oni. Mala som im dať šancu. Nepriznala som to však, pretože po lepšom pocite, že sa necítim takto blbo sama, som zase mala myšlienky niekde pri hudbe a pri mojej súťaži. Túto debatu teda dokončila, ako to býva zvykom, hláška Nely.

,,Mona, dievča, náš osud je "biť" partiu ako tie New York-čanky zo Sexu v meste. Vieš nie? Ja to mám už dávno premyslené." žmurkla na ňu okom a mne od tej predstavy a od smiechu vypadla z úst mierne rozžutá hranolka.

,,Bože Nela, ty už ten seriál radšej nepozeraj, škodí ti to." so zadržujúcim smiechom stihla povedať Mona a pomaly sme dojedli.

Rozlúčila som sa s nimi dvoma a šla do kabinetu za Nederovou ako mi to ráno prikázala. To som však ešte netušila, že moju už aj tak klesajúcu radosť zo súťaže, ona ešte dokáže zhoršiť.

,,Čo? Ale veď ja to sama nezvládnem. A už vôbec nie za 2 mesiace." neveriacky som pozerala do očí profesorky.

,,Ja mám vymyslieť vlastnú pesničku? Veď ja viem len spievať, neviem tvoriť. Vlastne niesom ani nejaký profík v spievaní." nemohla som uveriť že moje už aj tak mizivé šance dokážu po jedinej bližšej správe o súťaži zmiznúť úplne.

,,Ale Stela, prestaň. Máš k dispozícii sálu kde si nahrávala tú nahrávku do súťaže. Budeš tam mať pokoj a verím že na niečo prídeš. Je to hlavná časť súťaže, nemôžem ti ako profesor pomáhať. A myslím, že ty si typ, pre ktorý je toto len výzva. Tak ju prijmi." mala pravdu.

Svoje úspechy si chcem zaslúžiť, ale toto. Odrazu som mala veľkú chuť všetko vopred vzdať a skončiť. Smutná som sa teda pobrala domov.

Pesimistické myšlienky ma prešli po tom, čo som to doma povedala rodičom. Boli na mňa pyšní a to ma pohnalo akosi ďalej. Skúsim to.
Prišiel víkend. Tak som sa vybrala do sály asi tak o siedmej večer s mojím super pesničkovým zošitom, ktorý má už asi 100 rokov a je fakt dosť ťažký. Ale aj keď sa pomaly rozpadáva, mám ho rada pretože viem, kde čo mám. Ulica je vždy krásne osvetlená a ja rada chodím cvičiť tak neskoro, pretože mám viac nápadov. Za dva dni som na mobile mala 3 zmeškané hovory od Mony, 2 od Nely a jednu sms od Dávida. Mona a Nela ma pozývali na diskotéku aby som sa trošku uvoľnila, no dala som prednosť inej činnosti. Rozhodla som sa, že budem pracovať na tej súťaži tak, aby som potom nemala výčitky, koľko času som stratila. V sále sa však svietilo. Bola som prekvapená, pretože som tu takto večer ešte nikoho nikdy nezastihla. Váhala som či mám vojsť alebo radšej odísť, no ak by som odišla, vyčítala by som si, že som tam nešla. Mierne som pootvrila dvere a vošla do prvej miestnosti, kde boli ďalšie dvere do hlavnej sály. Tie som zatiaľ neotvárala. Len som stála a počúvala melódiu piesne ktorá hrala. Niekto do nej začal spievať, mal naozaj krásny hlas. Bol hrubší. Z toho som usúdila, že nejde o žiadne dievča. Nechtiac som si kýchla a v tom som lakťou zvalila na zem vázu, ktorá sa po dopade na zem rozbila.

,,Do kelu." zanadávala som si a začula kroky. Hudba prestala hrať a kroky som počula stále bližšie k dverám miestnosti kde som bola ja. Bez rozmýšľania som vypadla von pred budovu kým bol ešte čas. Zaliezla za roh a čakala či sa otvoria a dvere vonku. Predpokladala som dobre. Dvere sa pootvorili a opäť som počula len niečie kroky.

,,Haló, je tu niekto?" spýtal sa povedomý hlas. Bol to zrejme hlas speváka, aspoň sa mi zdalo.

,,Seb, poď späť. Možno to bol len prievan. Zajtra tú vázu ohlásime. Teraz už nemáme veľa času" kričal hlas zvnútra na osobu zrejme menom Seb.

Hmm, Seb. Zamyslela som sa. Ako ho asi môžu volať? Seb, Sebastien? Nepodstatné. Po mojom zážitku som usúdila, že nemá cenu tu zostávať, tak som sa vrátila naspäť domov.

Zažila som raz a mám dosť na celý život

25. července 2010 v 12:25 | Ash |  My bla-bla...
d

Tak drahí a milíí. Opäť som veľmi šťastná. Všetko sa napravilo. Ozval sa mi. Asi 100 krát sa ospravedlnil. Bolo to : Ak neovládneš svoj hnev, ovládne on teba. A tak nejak. Na ten deň už aj tak nikdy nezabudnem, to asi len veľmi ťažko a bohužiaľ, navždy ostane v mojich spomienakch. Dosť ma všetkým tým ranil ale tak ja som aj tak veľmi rada. Tiež nie som neviniatko a robila som chyby taktiež. Čo už. Stále som tomu nemohla uveriť, že dokáže iba tak zahodiť 2 roky strávené spolu. Božeeeeeeeeee, ďakujem tii!

A ďakujem aj vám. Veľmi! Nečakala som toľko krásnych komentárov. Neverila by som ako veľmi mi v ten deň pomohli a aj včera takisto. BTW:Večer som už bola s ním :-) Ach. No neviem čo povedať. Niečo také neprajem nikomu zažiť a ja to už tiež nechcem nikdy zažiť :-(. Akoby mi vzali niečo na čo som si už tak zvykla a bez toho...nehovorím žeby som nemohla žiť, pretože po čase sa všetko dá. Ale ďalšie dni si vôbec nedokážem predstaviť. Neviem čo povedať ďalej.
Som opäť šťastná a ďakujem všetkým, čo ste mi napísali ;-) na to nezabudnem.
MUCHAS GRACIAS POR TODO!

Najhorší deň môjho života

23. července 2010 v 21:49 | Ash |  My bla-bla...
Práve som sa rozišla s frajerom. 2-ročná kapitola môjho života je uzavretá tak mi prosím prepáčte že nejakú chvíľu tu nič nebude a nebudem chodiť po blogoch. Musím sa trocha spamätať.
Majte sa...

Mám fakt ,,Skvelý" deň!...a presne! S veľkým ,,eS"

23. července 2010 v 18:19 | Ash |  My bla-bla...


štvorlístok
Chápete to? Situácia, ak chcete niečo vyriešiť a myslíte si, že vy máte pravdu, no ten druhý človek si to nie a nie priznať. Ja nechápem. Teraz sa ma už zmocňuje aj ten pocit, že čo ak nemám pravdu ja ale ten druhý? Čo ak to je len moja pravda? Lenže ako to zistím.
To je to najhoršie. Chcem človeka prinútiť aby si uvedomil svoje činy, ktoré mi napríklad vadia, pretože ja ich nerobím. Žiadam tak veľa, keď chcem aby to sa mi vracalo naspäť to, čo dávam? Možno ozaj chcem veľa.

Celý deň kysnem doma. S neskutočnými nervami aké sú tieto prázdniny. V nedeľu by som mohla ísť s našimi na dovolenku do Chorvátska ale je už neskoro. Tvrdila som, že nechcem ísť že radšej ostanem doma, no svoje rozhodnutie som ( a to LEN za dnešný deň) stihla oľutovať najmenej 100 krát. Už ma nebaví furt sedieť doma s pocitom že na mňa každý s prepáčením serie. Ešte kvôli tomu musím zvládať aj hádky a dozvedám sa, že môj chlapec bol na kúpalisku s nejakým dievčaťom. Vraj jeho dlhá kamarátka, ktorá sem prišla iba na prázdniny. No ale aj tak am to štve!...Preto, že ja práve nemôžem chodiť na kúpalisko on si tam môže kľudne byť aj keď len s kamarátkou.

A je na svete hádka.

Tak muchas gracias za tento ,,skvelý" deň. Vidím to už len a len horšie. Potrebujem záázrak!!

Závislá na tvojom hlase (2.diel) - Šanca

22. července 2010 v 23:30 | Ash |  Závislá na tvojom hlase
danielaa


             2.Diel - Šanca



Hmm, čo už len Nederová odo mňa môže chcieť. Nederová je umelkyňa, je zameraná skôr na mimoškolskú činnosť a také tie akcie. Tak ma napadla len jedna vec, ktorú by mi mohla povedať a o ktorej mi už rozprávala. Kráčala som k dverám jej kabinetu s nádejou, že mi do cesty konečne prišla príležitosť, na ktorú som čakala. Zazvonilo už na hodinu ale ignorovala som to, šla som ďalej do jej kabinetu. Zaklopala som a ona bleskovo otvorila dvere. Posadila sa a spustila.

,,Stela, vybrali ťa." rozradostená začala. A ja som začala byť rozradostená s ňou. Moje tušenie nesklamalo.

,,Koncert bude o 2 mesiace v Montreale. Budú tam len speváci z našej krajiny v tvojom veku a starší takisto. Stela, ak by sa ti podarilo vyhrať, ideš reprezentovať našu školu do Španielska. Keď si už prešla takúto cestu až sem, využi to. Ja viem, že na to máš." usmiala sa, no jej slová zneli tak vážne. Boli vážne.

Spievanie je vec, ktorá ma baví skoro celý môj život a už toto, že nahrávka, ktorú som posielala bola vybraná do takej súťaže ako je táto. Nemôžem to len tak zahodiť, hoci viem, že tam bude strašne veľa oveľa, oveľa
lepších spevákov ako som ja, pomyslela som si.

,,Ďakujem pani profesorka." ticho som odpovedala a bola som zahĺbená do svojich pesimistických myšlienok, že na víťazstvo vlastne ani nemôžem pomyslieť. Nevyhrala som toho doteraz veľa ale niečo mi šepkalo, že teraz je tá správna chvíľa zmeniť môj život, môj stereotyp a robiť niečo po čom túžim. Budem makať, za pokus nič nedám.

,,Príď za mnou po škole, dám ti viac informácií a dohodneme sa o všetkom čo bude treba. 2 mesiace nie je veľa." dohovárala mi, keď som už bola pri dverách. Venovala som jej už len chápavý pohľad a aký-taký úsmev. Potom za mnou dvere zatvorila.

Z hodiny neubehlo veľa, možno takých 5 minút a ja som sa ponáhľala do triedy. Profka biológie mi nemôže nič povedať keďže som mala ,,školské povinnosti". Presne tak aj bolo. Vyhŕkla som na ňu moju výhovorku a očami som hľadala Monu. Bola na svojom mieste a vedľa nej stála prázdna stolička v lavici. Patrila mne. Bez slova, len s úsmevom sme sa pozdravili a sústredili sa na vyučovanie. až pokiaľ nezazvonilo.

,,Prečo si meškala Stela?" boli Monine prvé slová keď profka biológie prekročila prah triedy.

,,Tomu neuveríš Mona, vybrali ma do tej súťaže." celá šťastná som jej odpovedala a objala som ju. Ona je jedna z mála ľudí, ktorí vedia, čo pre mňa spev a hudba znamenajú.

,,Viem, že tam vybrali ešte mnoho ďalších a mám len dosť malú šancu" zamyslela som sa a začala hľadieť do zeme ,,no chcem to skúsiť, chcem pre to spraviť všetko." hlavu som zodvihla a usmiala sa na ňu.

,,Stela, obdivujem ťa." povedala mi Mona a ja som sa začala nekontrolovane smiať z toho ako to znelo.

,,Mon, ty vážne veci radšej nevyslovuj." so smiechom som do nej podrypla
a takú ďalšiu minútku sme si zo seba uťahovali ďalej. Až dovtedy, kým našu pozornosť neupútalo hrnutie sa všetkých študentov na chodbu. Pozreli sme na seba a taktiež sme šli pozorovať čo sa tam vlastne deje.

,,Nepočul si čo povedala? Máš sa držať ďalej kamoš." jeden chalan držal na zemi toho druhého a päsť mal zovretú s uhlom nasmerovaným presne do tváre toho ležiaceho. Hľadala som ešte
nejaký záchytný bod tejto situácie aby som našla koreň tejto roztržky a netrvalo mi to priveľmi dlho.

,,Pozri sa, opäť tá krava Daniela." Mona nahlas vyslovila moje myšlienky a pohodila okom na jednu z našich triednych krásavíc a zároveň líderiek 21-ky.

,,Ja to asi nikdy nepochopím. Vidíš ako sa smeje? Čo je na tom smiešne?" pýtala sa Mona.

,,Neviem či tu niečo smiešne je ale ten chalan je fakt sexi fešák" zozadu sa k nám pridala Nela a odpovedala na Moninu otázku.

,,Kto je to?" Mona pokračovala v rozhovore s Nelou a ja som za ten čas stále pozorovala Danielu ako sa smeje na tom, že dvaja chalani sa o ňu bijú.

,,Neviem, nepoznám každého z tejto školy ale niekto hovoril, že je tu nový.Vraj ho vyhodili  z predchádzajúcej školy. Je to rebel."zasnene dokončila Nela a
Mona len mierne zaklonila hlavu na znak toho že chápe a zamýšľa sa.

Chalan mal vzhľad rockera. Videla som ho iba zozadu. Mal tmavé, dovolím si povedať až čierne vlasy. Boli trochu dlhšie a dosť rozcuchané. Jeho tvár som však nezahliadla. Ďalej na sebe mal čierne voľnejšie kapsáče. Tie mu zdobili odznaky s rôznymi heslami a strieborné reťaze voľne viseli okolo vreciek. Tričko mu dokonale pristalo a ladilo so všetkým ostatným čo mal na sebe. Nela mala pravdu. Neviem či by sa našlo dievča, ktorému by sa chlapec ako on nepáčil. A to som mu ešte nehľadela do tváre, no bola som si istá tým, že aj tú musí mať dosť príťažlivú.