Srpen 2011

Závislá na tvojom hlase (17.Diel) - Vnútorný plač

25. srpna 2011 v 14:03 | Ashley |  Závislá na tvojom hlase


17.Diel - Vnútorný plač


"Choď sa tam pozrieť" rozkázala som Sebovi keď náš šok trochu ustúpil.


Vykročil ale odpoveď som už dopredu vedela. Nič. Dvere zavreté a v našich hlavách ostala jedine hádanka kto to mohol byť.


"Možno to bol len prievan." skúsil ma Seb upokojiť. Vlastne nie len mňa, ale aj seba.


"To určite, veď cítim aký vetrisko tu prúdi." podráždene som odpovedala.


"Čo teraz? Len tak vyjdeme?" spýtala som sa.


"Nie, ty pôjdeš tamadiaľ." Opäť ma niekam viedol až kým sme zastali pred dverami, ktoré vyzerali ako dvierka od maxi mrazničky. Otvoril ich a zalial ma hluk mesta a aút.


"Ja pôjdem späť. Budem sledovať či sa niekto nebude podozrivo tváriť. Ale toto sa asi posralo." Poznamenal Seb a ja som si uvedomila, že nikdy som ho takého starostlivého nevidela. Len som prikývla na pozdrav a povedala, že sa stretneme neskôr. Otočila som sa a vykročila po ceste. Ešte raz som sa obzrela, či tam ešte bude stáť. Stál. Zakýval mi a zavrel za sebou dvere.


V sále som si nasucho spievala, bez žiadneho doprovodu a predstavovala si aké to bude keď vyjdem so svojou vlastnou pesničkou na súťaž a budem bojovať o miesto v ešte prestížnejšej súťaži. Každý sa bude dívať a bude vidieť len dievča, ktoré si nacvičilo zopár piesní, vymyslelo tú svoju a teraz tu spieva. Ale nebude vidieť, čo za tým všetkým stálo. Neuvidí skúšky so Sebom aj vďaka ktorým, je tiež zložený kúsok piesne. Neuvidí ani klamstvá ktoré som naklamala do očí človeka, ktorý ma úprimne stále ľúbil, kamarátkam takisto. Nevedela som, či sa budem vedieť tešiť ak náhodou aj vyhrám, pretože práve v tejto chvíli som si uvedomila, koľko som pre túto pieseň vlastne prehrala.


V tom som strhla papier a začala písať. Išlo to zo mňa všetko napodiv ľahko. Bola som už na konci a rozleteli sa dvere. Zdvihla som hlavu od papiera, ten rýchlo zahrabla pod hŕbku iných papierov a pozdravila Sebovi, Tomovi a...a Vanesse.


"Tak sme tu." Povedal Tom, ktorý ku mne podišiel a dal mi pusu na líce zatiaľ čo Seb na mňa len žmurkol a Vanessa do neho čosi hučala kým vyberal gitaru z puzdra. Toto bola tiež vec, ktorú som na celej tejto zamotanej situácii milovala. Adrenalín v žilách keď Tom zatvoril oči a dal mi bozk na líce zatiaľ čo moje oči boli otvorené aby sa v tej chvíli pozerali na Seba.


Všimla som si, že Vanessa zrazu položila svoju ruku na tú Sebovu. Zmračil sa a nenápadne ju vytiahol s nechápavým pohľadom. Ona sa ďalej tvárila, že si to ani neuvedomovala. A možno to tak bolo, ale mňa v hrudi šteklil zvláštny pocit.


"Steel, vnímaš ma?" tak vášnivo som sa hrabal v papieroch pred sebou a pritom robila úplne čosi iné (pozorovala) až som totálne vypla zvuk vychádzajúci z Tomových úst.


"Ah, no jasné, prepáč. Čo si vravel? Hľadala som tu niečo." Zaklamala som...opäť.


" Pýtal som sa, či zajtra prídeš na náš koncert. Mala by si sa odreagovať pred tou súťažou." navrhol mi. Nemohla som odmietnuť. Hoci som si zase uvedomovala, že čím častejšie som v jednej miestnosti s obidvoma, tým väčší adrenalín môže dať tejto hre úplnu stopku alebo ešte väčšie grády. Je to o riskovaní, buď - alebo.


" To by som mohla." Odpovedala som, on sa usmial ja takisto a povedal mi čo, kedy, o akej až k nám pristúpil zasa Seb za chrbtom s Vanessou. Už som ozaj nechápala o čo jej ide.


"Môžeme začať?" zdalo sa mi alebo bola v jeho hlase zlosť?


Prikývla som, vzala som papiere čo som si dopredu poukladala na kôpku a postavila sa k mikrofónu. V týchto pesničkách som sa cítila istejšia až kým neprišla tá moja. Pri nej som mala stále pocit akejsi nespokojnosti. Nebolo to v tom, že lipnem na perfekcionizme ale necítila som, že cítim to čo spievam. Ako som však videla Tomovi to vôbec neprekážalo. Bol nadšený a neustále opakoval, že to vyhrám. Trošku mi to zdvihlo sebavedomie a keď som sa s úsmevom od lichôtok obzrela za Sebom, nevenoval mi ani jeden pohľad. Bol úplne odmeraný. Nechápala som. Skončili sme a ako vždy Tom sa podujal že ma odprevadí. Nestihla som sa so Sebom ani rozlúčiť, ani na chvíľu byť sami a už sme odchádzali pričom on zase s Vanessou ostával a balil všetky nástroje z pódia. Boli sme už pár krokov ďalej a v tom si Tomas spomenul, že nechal v sále svoj mobil.


"Počkáš ma tu? O chvíľu prídem." dal mi opäť bozk a ja som si sádla na lavičku za stromami, kde bol celkom pekný výhľad na chodník od sály. A znenazdania som uvidela dve osoby. Dievča a chlapec. Kráčali po tom chodníku a ja som sa viac skrčila aby ma nezbadali. Zrazu zastali on sa naklonil aby jej niečo možno povedal, možno pobozkal. Dobre som nevidela. No na druhej strane dosť na to, aby som rozoznala, kto je to.

Bola to Vanessa. A ten chlapec. Nemohla som veriť vlastným očiam. Obrysy črtali postavu Sebastiena. Bola som silná a zmierená s tým akú povahu má Seb už vopred ale nemohla som zakryť krehkú dušu akú má každé dievča a na povrch sa to predralo slanými slzami hrnúcimi sa do mojich očí. Pozorovala som ich do posledného okamihu kedy sa stratili v tme za rohom sály. Obrátila som sa, plnou váhou oprela o lavičku a zviezla dole pričom som hlavu oprela o operadlo lavičky a pozorovala zahmlené hviezdy na nočnej oblohe. Neuvedomovala som si tak koľko už prešlo minút, ale keby áno, tak na to, že Tom šiel len po mobil trvalo mu to dosť dlho. Slzy mi stihli usnúť, nepríjemný pocit však ostal.

Tam vnútri som žiarlila, a teraz sa ma dotklo takisto. Nemohla som sa už ďalej skrývať za všetky moje zbabelé činy a predstierať, že to robím pre to, lebo chcem oboch. V tú chvíľu som si priznala, že chcem len Sebastiena a Tomas je len akási výčitka svedomia z minulosti, ktorá v srdci zanechala neporiadok a ja som bola tak lenivá ho odpratať, že tam ostal doteraz. Ale jarné upratovanie práve nastalo. Jednoducho som ho nechcela zraniť tak ako on mňa keď odišiel, no sú veci, v ktorých viac ublížime, ak myslíme na iných než keď na nich nemyslíme. A urobila som jednu z nich.

Fotečky k článečku

22. srpna 2011 v 23:20 | Ashley |  My bla-bla...

Teplo napísaný názov, že? :D Ale tak podstatu snáď každý pochopil. Tu vám vycapím, zopár tých vecí, čo som kúpila :)




Akoo, tie moje fotky sú vážne oničom. Tie rifle vyzerajú v skutočnosti oveľa lepšie :D Ale tak aspoň niečo. Veci keď mám na sebe fotiť poriadne neviem. A veľké zrkadlo máme v takej chodbe kde svetlo nie je nikdy :/


Moja najväčšia radosť :D


A puzzle nakoniec.


Chýbajú ešte tie prezuvky a 2 páry tenisiek. Prezuvky sú však nezaujímavé :D Normálne šľapky a tenisky si každý vie predstaviť :) klasika a čierne. Tak to by bolo asi všetko. Som rada, že som sa k tomu tak skoro dokopala :D

Choďte už spať, aj ja idem :D
ASH


Toľko vecí a tak málo času

20. srpna 2011 v 19:00 | Ashley |  My bla-bla...

Odohralo sa toho aj celkom veľa. Myslím, za ten čas čo som sem ničím neprispela. Takže prvá správa bude výhovorka - mala som PC v oprave :P

Stále sa mi reštartoval hneď po tom čo som ho vypla a ja som sa už bála, že to bude opäť nejaký vírus. Našťastie nebol, išlo len o grafickú kartu. A teraz mám novúú, a to znamenáá, že mi ide The Sims 3!!! :D Som happy človek ale ešte sa tam ani trochu nevyznám, je to očosi iné ako 2-ka a dalo mi aj dosť zabrať pokiaľ to nainštalujem. Babrala som sa s tým asi do polnoci keď sme prišli z Poľska.

A tu je ďalší záchytný bod. No, bola som na nákupoch a dni predtým ešte na ďalších nákupoch čiže mám toho teda celkom hodne. Najväčšiu radosť mi robia čižmy na zimu, ktoré mám z 50% zľavy takže stáli asi 9 eur. A sú úplne božské. Neskôr dám fotky. Ak mám písať ďalší zoznam vecí, ktoré mám nové tak to budú 2 páry tenisiek - jedny klasické druhé úplne čierne, obe nízke. Trápne prezuvky do školy, jeden sivý svetrík, ďalší trošku dlhší svetrík taký jemne kaki farba. Nové rifle (aleluja). Ďalší takpovediac kardigan - čierny aj keď už nie taký dlhý ako ten čo som spomínala minule. Fúú no a ptm ešte také spodné prádlo, to tu popisovať radšej nebudem :D Ale musím povedať, že som viac ako spokojná :)

Chcela som asi pred 3 dňami napísať článok o mojjich pocitovh keď som čakala v nemocnici na mamu zatiaľ čo šla na rontgen. Plno vecí som si uvedomila so sluchátkami na ušiach a ďakovala som, že tu sedím pre to aby som čakala na mamu a nie na moje výsledky, alebo sa nebála o moje zdravie ako všetci tí ľudia, ktorí okolo mňa neustále prechádzali. Cítila som sa tak mimo diania a zároveň tak v obraze. Ten článok možno ešte napíšem. Ak sa dokopem.

Mám aj ďalšie puzzle ľudia. Šteniatka. To je radosti :D a mám vlatsne ešte kopec vecí, ktoré som chcela povedať ale opäť nestíham. Naučila som sa pliesť fishtail za pomoci youtube - každý hneď chválil, takže to stálo za to. Kúpila som si tiež formičky na muffiny čiže sa do toho ozaj onedlho pustím. Dnes som bola aj u babky kde som pohrabala celý dvor kým ho mama pokosila. Fuška. Uštipol ma hovädo ovad, nenávidím hmyz a špeciálne vás ovady! Aaa ozvali s ami záujemcovia o veci z bazáru. Konkrétne dvaja. Peniažky sa sypú. A mnoho ďalších vecí...

Ashley

Zháňam knižku

14. srpna 2011 v 12:57 | Ashley |  My bla-bla...

Mám také nutkanie písať. Ale nechcem písať tak obyčajne, pretože si myslím, že tak píšem. Chcem sa naučiť písať trochu profesionánejšie. Zlepšovať sa. Napríklad v poézii. Preto by som si chcela prečítať knižku od Jozefa Urbana - Utrpenie mladého poeta. Zistila som si o nej niečo na nete a vyzerá na vhodného adepta. Dokonca som naďabila na jednu literárnu súťaž, ktorá vyzerá sľubne a je tam celkom pekná výhra. Len sa obávam, že s mojím amatérskym písaním, veľkú šancu uspieť nemám. Priam žiadnu, ak mám byť úprimná. Ale veď nehovorí sa nadarmo, že všetko sa dá, ak chcem. Tak dúfam, že by ma tak škaredo neoklamali :(


Ďalej som včera začala predávať svoje veci, ktoré nepotrebujem na internete. Konkrétne na Bazoši. V prípade záujmu mi môžte napísať do komentárov, že chcete link, pošlem vám. Zatiaľ tam mám jedny kraťasy a 2 knihy. Dnes by som chcela pridať prsteň. čo mi je veľký a ďalšie knihy. Zatiaľ sa nikto neozval, ale aj tu budem vytrvalá, dokým sa neozve nejaký záujemca :D

Chcela by som aj otvoriť knihu angličtiny, ktorá ma čaká v tomto ročníku. Požičala som si ju od neho. Som zvedavá, kedy sa k nej donútim a tak dopracujem.

V hlave už mám konečne koniec tej mojej nekonečnej poviedky. Teším sa keď ju dokončím a prejdem na tú druhú, ktorú mám rozpísanú. Pokiaľ ma to baví :D Ďakujem, že tie moje žvásty niektorí čítate. Neskutočne ma to teší.

Som rada, že mám tento blog. Hoci je ich tu asi 20 miliónov ďalších (asi som trepla, alebo ani nie? ) a môj nepatrí ani k nejakým známym teší ma to. Teší ma, že som spoznala mnoho vašich blogov a ďalej aj spoznávam. Je to tu ako druhý svet, kde môžem ukázať aj svoje iné ja, ktoré mnoho ľudí nepozná a ak by poznalo, myslím si, že by ani neuznávalo z toho dôvodu, že dnešná mládež umenie a veci o snívaní alebo ako to nazvať ani nepozná. Nie to literatúru.

Plná entuziazmu
Ashley

Nice words can easily caress your soul

12. srpna 2011 v 15:18 | Ashley |  My bla-bla...

Od jarmoku plynú dni, ktoré konečne zaraďujem k tým, ktoré za to stoja a neľutujem, že prebehnú a prázdniny sú zasa len o deň kratšie.


Predvčerom som si urobila nákupný výlet do PO Maxu s ním a jeho sestrou. Mala ísť ešte aj jej kamoška ale niečo jej do toho prišlo tak sme sa vybrali len my. Stále mi ešte príde také čudné pozorovať ho ako šoféruje :D bojím sa, že ja to nikdy tak kľudne nebudem vedieť. Nešla som tam s nejakými veľkými cieľami na nákup ale to, čo som chcela som aj našla. Takže mám balerínky a opasok. Hnedé. K jednému takému, neviem ako sa volá. Kardigan? :D




Stiahla som si CD GLadiátoru a teraz to v kuse počúvam. Fakt má ten Miko bohovský hlas. Hodil by sa aj na zahraničné rockové pesničky. Potom som si stiahla ďalšie 2 CD od Polemicu, ale zasde ich štýl nie je pre mňa vo všetkých piesňach. Len v niekotrých :) A nakoniec som už doskladala moje puzzle. Keby mi niekto dal ďalšie tak ihneď začínam skladať. Mňa to tak strašne baví, nechápem. Ale bol by to trochu drahý špás a navyše by som ani nevedela, kde to mám dávať.



Ináč už mám asi 4. či 5. deň šošovky. Bože, to bol trapas keď som si ich musela prvýkrát nasadzovať pred tou sestričkou. Ruka sa mi triasla jak starej babe a nemohla som sa do oka ani trafiť :D Je to navyše také blé, pchať si niečo do oka. Ale zvykám si. Dá sa povedať, že vyberanie mi ide lepšie než nasadzovanie ale ozaj ide len o silu zvyku. A šošovky sú pohodlnejšie, len sa o ne treba dosť pozorne starať. A mama navyše povedala, že radšej by mi už zaplatili operáciuý keď budem mať viac ako 18 a ustálený zrak. Jupííí. Nerada som rodičom finančne na obtiaž a tá operácia je dosť drahá, ale tak je to jedna vec, ktorú by som si vážne veľmi veľmi priala. Mať pokoj na celý život.

Vážte si svoj zrak. Za okuliare alebo šošovky alebo aj operáciu máte niekoľko 100 eur naviac na hocijaké iné veci. Oblečenie alebo somarinky, ktoré vás potešia. Čo by som ja za to dala.

A k tomu nádpisu. Napísal mi jeden kamarát z tej jeho partie, s kým som bola na jarmoku. Na také slová sa vážne nezabúda. Veľmi ma potešilo keď mi napísal, že ON má šťastie, že má také dievča (ako mňa :D ) a že som zlatá, milá a bezprostredná a že to sa mu páči, že som sa dokázala baviť aj keď som tam bola jediné dievča. Aaach. No celý ten deň som vďaka tomu mala oveľa krajší. A opäť si poviem - ako málo stačí :)

Teraz som dopila plechovkvé pivo na prázdny žalúdok
a akosi sa mi točí hlava :/
Ashley

Závislá na tvojom hlase (16.Diel) - Pobozkaj ma!

9. srpna 2011 v 15:34 | Ashley |  Závislá na tvojom hlase


16.Diel - Pobozkaj ma!


Čas bežal, do súťaže chýbali 4 dni a ja som sa stále viac strácala a zamotávala v dvoch pohľadoch, ktoré možno vyzerali tak isto, ale len ja som cítila, že každý z nich mi dáva čosi iné, čo potrebujem. Plne som si uvedomovala, že to čo teraz robím so svojím životom, je tá najsebeckejšia vec akú som kedy robila. Nemiešam si tým len svoj život, ale život dvoch ľudí, ktorí dokonca majú tú istú krv.


Jedna pozitívna vec na tom všetkom zlom bolo, že slová mojej vlastnej piesne konečne svietili na papieri. Vo vnútri som cítila akési naplnenie a spokojnosť, že som to dokázala. Hudbu mi vymyslel Seb a na každej skúške sme pesničku skúšali, samozrejme ak sme nerobili niečo "iné".

Aj keď by som mala mať výčitky svedomia pre to, čo robím, nechcela som sa toho vzdať. Chcela som mať oboch pretože som si život bez nich už nevedela predstaviť. Každú noc som snívala o tom ako sa prebudím a zrazu tu bude jedna osoba s vlastnosťami oboch z nich. To by bolo to, po čom túžim. No zatiaľ som čakala márne a tak som každý jeden deň počúvala romantické slová, ktoré mi Tom šepkal do uška cez deň a večer, keď prišla skúška som to všetko, fyzicky cítila v Sebovom náručí.

" Čo to vlastne pre teba znamená?" spýtala som sa raz, keď sme tam len tak medzi sedačkami v sále ležali.

"Čo myslíš?" bez pohybu odpovedal s rukou založenou za hlavou a pohľadom upreným do stropu.

" No toto, tu, každý deň, ty, ja..." pokračovala by som s kľúčovými slovami, no zastavil ma.

"Aha, ja neviem." teraz sa trochu otočil na bok, avšak na ten odo mňa. Bolo ticho. Už som sa nepýtala. Trochu ma touto odpoveďou možno zranil, ale pravdupovediac, mohla som tušiť, že pre neho to asi veľa znamenať nebude. No odrazu začal.

" Je to zvláštne. Mám pocit, že toto nepoznám. A nepoznám sa ani teraz keď ti to tu vlastne vravím." trochu sa pre seba uškrnul. Ale ja som to tiež zachytila. Tentoraz mi odpoveď stačila.

Seb nebol typ, ktorý by svoje pocity vyjadroval navonok a nie to ešte slovami. Za ten čas som ho už trochu spoznala. A aj to pre mňa veľa znamenalo. Uverila som, že sa v ňom čosi prelomilo. Že ja som to trochu prelomila a o to viac, som nechcela stratiť ani jeho, ani Toma, s ktorým som zatiaľ oficiálne chodila a Seb to vedel. Tom však o Sebovi nie.

Na druhý deň sa ma opäť pokúšali skontaktovať Nela a Mona. Bolo to možno po 100-tý krát za tieto asi 2 týždne. To bola ďalšia zlá vec, ktorú som si uvedomila. Spozorovali, že sa im náročky vzďaľujem a niečo skrývam. Vedela som, prečo to robím. Bála som sa, že by ma nepochopili a odcudzovali pre to ako klamem Toma a Seba a nechcela som ich do toho pliesť. No bola to len 2. najsebeckejšia vec v mojom terajšom rebríčku sebeckých vecí, ktoré robím. Nezaslúžili si to.

Cez deň som bola s Tomom vonku a napohľad by každý kto okolo nás prechádzal určite povedal aký šťastný pár musíme byť. Začínalo to byť pre mňa ale ťažké. Skrývať sa so Sebom, chcela som niečo, čo by urobilo rozruch ale nechcela som to byť ja sama. A možno to prichádzalo.

" Počuj rozmýšľal som, že dnes pôjdem s tebou na skúšku." navrhol mi Tom zatiaľ čo sme sa prechádzali po parku a držali sa za ruky.

" Ak ti ide o Seba, tak sa už prosím ťa upokoj. Bol to vtedy omyl, sám ti to povedal. Nijak ma už neobťažuje." odbila som jeho nahrávku tak, aby ju len ťažko vrátil späť.

,, Aj tak mu už neverím, ale nejde o to. Chcem počuť pesničku." celý natešený ma skúšal presviedčať aby som ho vzala. Nenapadala ma žiadna múdra výhovorka, alebo dôvod, pre ktorý by vlastne nemohol ísť. Aspoň nie taký, ktorý by som mu mohla povedať. Bola by sranda povedať - aa, vieš čo Tom, nemôžeš ísť pretože aj dnes sa chcem vyspať s tvojím bratom. To by bol asi koniec, tak klamem ďalej.

"Okey, tak o 8-mej pri sále." Odprevadil ma domov a len čo som zatvorila dvere od domu, vytiahla som z vrecka mobil, našla meno Sebastien a stlačila zelený telefónik. Zdvihol mi až na druhý pokus.

"Nooo?" počula som už jeho hlas uprostred hluku, ktorý bol za ním.

"Kde si Seeb?" spýtala som sa ale nekričala som aby ma nepočuli všetci v dome.

" Čo vravíš, musíš trochu hlasnejšie." odpovedal mi a už sa vo mne stupňovala zlosť.

" To nič, počúvaj, na skúšku dnes príde aj Tom, tak som ťa chcela upozorniť jasné? Musíme si dávať bacha." prešla som radšej k podstate veci.

" Steeel tu nie je nič počuť, prííď do klubu povieš mi to." navrhol mi. Samozrejme, jeho večne "logické" nápady.

" Si ty normálny? Ja sa mám trepať do klubu, povedať ti 5 slov namiesto toho aby si ty vyšiel niekde kde nie je hluk a vypočul si ma?...Ja nikde ne...." píp-píp-píp...nestihla som opäť dopovedať a zložil mi. V duchu som si zanadávala ako sa môže narodiť niekto tak mimo celého rozumného rozmýšľania. Vzala som rovno veci na skúšku, že odtiaľ pôjdeme rovno do sály, bundu a zase som vyrazila z domu, no už ľahšia o takých 600 000 nervových buniek.

Z klubu sa ozýval hluk, čo bolo v tejto hodine ešte celkom nezvyčajné. Vkročila som dnu a môj zrak mi padol na Toma, ktorý sa pri bubnoch asi dobre zabával s Vanessou. Niekto ma v tom stiahol za ruku do tmavého kúta.

" Tomovi som nepovedal, že prídeš. Bude to bezpečnejšie." Z tmavého kúta ma ťahal ešte kdesi ďalej až sme sa ocitli v úplne tichej chodbe.

" To bolo tak ťažké prísť na túto chodbu aby si ma počul?" ihneď keď sme sa tam dostali som na neho vyšla.

" Som lenivý." a ironicky sa na mňa usmial a nakláňal, že ma ide pobozkať. Zastavila som ho ešte stále s nahnevaným pohľadom aby si to konečne všimol.

" Možno si lenivý, ale blbec si ešte väčší." odsunula som už úplne keď sa opäť previnilo zaksichtil. Samozrejme, že nie úprimne.

" Chcela som len, že dnes na skúšku príde aj Tom. Musíme si dávať bacha. Idem tam skôr. Potom sa stretneme. Dobre?" vážne som oznamovala túto správu.

"No jasné, vravel mi už." a usmial sa.

"Čo? Vravel ti? Veď sa nerozprávate." šokovaná som na neho vyvalila oči.

" Asi mu preplo a už sa asi týždeň bavíme." zase s tým kľudným úsmevom pokračoval a opäť sa pokúšal dať mi pusu.

"Ale predo mnou stále tvrdí, že sa všetko zmenilo a nebavíte sa a...bože Seb, si už otravný." Nedokončila som prvú myšlienku lebo som sa musela už zasmiať z toho ako mi stále pred oči pchal svoje našpúlené pery.

"No daaj mi už pusuu." dala som mu pusu a on mi vrátil druhú ešte väčšiu.

"Dobre, dobre, to stačí. Aby nás tu niekto nevidel." odlepila som sa a odrazu sa zabudchli dvere. Obaja sme sa naraz otočili, chvíľu ticho sledovali a potom sme si vymenili vystrašené pohľady.

2.deň jarmoku

8. srpna 2011 v 18:26 | Ashley |  My bla-bla...

Druhý deň, čiže sobota bol takisto perfektný ako ten predchádzajúci. Najprv to vyzeralo, že nikto nemá plán a bude sa diať len to čo príde, ale nevadilo mi to pretože to čo prišlo, stálo za to. A tak sme čakali na vystúpenie Polemicu.



Začať sa malo o 20:00 samozrejme klasické meškanie tam bolo ale nie také ako deň predtým. A keď to prišlo, všetci sa napučili dopredu pred pódium. Akosi som necítila také nadšenie ako na Gladiátor. Bolo to asi tým, že od Polemicu som poznala nanajvýš 2 pesničky, pričom tie, čo zahrali prvé, tak o tých som nemala ani šajnu. Preto som s ním dovtedy tam len tak stála a prizerala sa. Až keď začínalo skákať stále viac a viac ľudí, nedalo mi to a donútila som ho aby sme sa zapojili. Možno nie tak šialene ako niektorí jedinci ale bola to sranda. Pripadala som si skôr, akoby som tam tancovala a skákala s kamošom než s frajerom alebo najlepšie to vystihne, že aj aj v jednej osobe :) Opäť jedna vec, ktorú som si teda uvedomila.

Už trošku unavení, sme sa aj s jeho partiou pobrali oddýchnuť si na miesto, kde sa stretá každý s každým každý rok :D Pri jednej obrovskej detskej nafukovačke proste aby sme si tam vypili kofoly (dnes bol každý z nich nasucho, čo som len ja ocenila) a počkali zase na ďalšiu skupinu Chiki Liki Tu-A :D




Tu bol asi ten istý scenár ako predtým, možno skákania už trošku viac a skôr hoci som tu poznala ešte menej piesní - LEN jednu :D A boli to ináč týpci. Páčilo sa mi ako flegmaticky komunikovali s publikom, že : ,,Ta povedali nám, že by trebalo i s vami komunikovac, ta komunikujeme a tota pesnička še volá...." :D a podobné drísty. Proste peckovo bolo. Skončilo aj toto a naši skvelí programátori zabili zábavu v plnom prúde tombolou. Perfektné čo? Tak nič, aspoň ďalšia kofolka na posilnenie a na záver diskotéka na námestí. To bola úplná čerešnička na torte. Bože, s tými chalanmi z jeho partie som sa perfektne zabavila. Už dlho som si tak skvele nazatancovala a nevyskákala sa a nezabávala. Najlepšie bolo, keď pustili nejakú pesničku kde sa spievalo : ,,Name of the game (a všetci z nich zakričali) Football !!" :D s takou húževnatosťou akoby bojovali za svoju vlasť keďže všetci sú futbalisti. Proste pecka, čo viac povedať. Aj tie hlášky čo spotili za celý čas stáli za to, len keby som si to pamätala. Ale smiala som sa celý večer.


Domov som teda došla o 3 a vážne spokojná s celým týmto víkendom. Bol to asi najlepší jarmok aký som doteraz zažila. Alebo apsoň jeden z najlepších. Najviac sa mi páčilo, že som si uvedomila ďalšiu vec o mojom vzťahu. Že mám niekoho, kto pre mňa nie je len niekto koho milujem ale aj koho mám rada ako najlepšieho kamaráta. A ak by sa aj raz stalo, že by sme nemali partnerský vzťah, tak o ten kamarátsky s ním, budem bojovať nech to stojí čo to stojí :)

Spokojný Ashley

1.deň jarmoku

6. srpna 2011 v 14:37 | Ashley |  My bla-bla...



Asi som sa nezmienila č? :) Tak áno, ako každý rok tu máme jarmok a včera som prežila ten prvý deň. Nečakala som veľa. Čakala som nudu a bezduché chodenie a pozeranie na všetkýcb okolo mňa, keďže som mala ísť s partiou, s ktorou teraz on chodí. Z tých asi 8 ľudí čo tam boli (podotýkam všetci chalani) , som poznala až 1, čiže som očakávala tie trápne zoznamovačky. Spočiatku bola len jedna, za triezveho stavu (nie môjho - ja furt ale ich). Išli si kúpiť piť a mne sa to už predtuchy pomaly začínali plniť ale čo potom? Zavolala mi spolužiačka K., kde som, či sa nestretneme aaa ja som dvakrát nerozmýšľala.

Opustila som jeho a ich partiu. Dohodli sme sa, že sa potom niekde stretneme. Tak som si išla ku K. a bola som šťastná prešťastná vám poviem. Škoda len, že tu nebola aj T. tak sme jej kúpili aspoň perníkové srdiečko aby vedela, že sme na ňu mysleli. Kecali sme o tom aké máme prázdniny, počúvala som o jej zložitých vzťahoch a potom sa tam aj mala stretnúť s nejakým Milanom, tak niekedy dáme stretko a tam mi všetko povie aj o tom.




Okolo pol deviatej sme sa natrepali dopredu pred pódium, kde po nás tak čudne pokukovali takí čudní chlapi - ale jeden tam pri nás bol výnimka. Ja som si ho len chcela pozrieť keď ma K. na neho upozornila a akurát sa otočil aj on, trochu sa usmial a potom mi vravela, že sa otáča stále, až kým ho to neprestalo baviť a trochu sa posunul :D ale zlatý bol, musím uznať. Už dlho som nezažila ten pocit, keď sa snažíte zaujať pohľadom chlapca a zabúši vám srdce keď sa otočí a usmeje. Musím však povedať, že to srdce mi teraz nebúšilo (nemalo najskôr prečo) ale každé dievča poteší keď jej aj niekto neznámy ( a fešák)dá najavo, že iskierky by boli, ale svoj oheň, ktorý ma hreje som už zapálila inde z iných iskierok :)

Tak sme čakali kedy začne hrať ten Gladiátor a Mikoo :D oo bohovsky mal hlas, ale ešte predtým som chcela, že samozrejme mali spozdenie (nie je to trochu české slovo? ) a začali až o hodinu, kedy už K. volal Milan a prišla jej kamoška tak sme sa rozlúčili a ja som sa už hľadala opäť s ním. Videla som, že je trošku mimo, ale kamarát s ktorým som sa zoznámila v tom triezvom stave, už v ňom nebol ale bol na tom o podstatne horšie.

Nejak sa potom všetci opäť pozbierali a našli, ja som sa ešte zoznámila s jedným, o ktorom som si čas predtým myslela, že je mi taký nesympatický ale potom ma stále otravoval až to neliezlo na nervy len mne. Tu sa pekne ukázalo ako ľudia v hladine alkoholu strácajú zábrany. Ako som všetko pzorovala okolo seba, videla som D.(jej vzťah je tu dosť rozoberaný) konečne aj na vlastné oči ako podvádza svojho frajera a pritom reve, že ju nechal. Samozrejme, že ho podviedla aj predtým už milión 500 000 krát a on sa k nej chudák vždy vráti aj keď mu každý vravel aká je to k****. A tak sú raz spolu, raz ona reve, že ju on nechal a potom sú zase spolu, no a tak. Bohužiaľ. No nečakala som, že to bude s Patrikom. Taký zlatý chlapec, no ten sa dal akože poooriadne dole, a to keď je s ním takto, nevie čo robí. Ale aj tak je ináč zlatý. Len kamarát s tým jej frajerom. Tak to dopadne...

Ale na tento večer opäť nezabudnem. Najviac som si doteraz pamätala jarmok, pred 2 rokmi s No Name, keď som na ďalší deň odchádzala na dovolenku a plakala som pri ňom. A on mi dal jeho náramok, ktorý tak pekne voňal, že keď som v autobuse potom spala, mala som ho pri nose a mala ho vždy na mysli.


Viete, keď hral ten Gladiátor, okolo mňa skákali ľudia, mala som možno chuť skákať tiež a cítiť sa slobodná ale ja som si uvedomila, že mám ešte väčšie šťastie len tak stáť, opierať sa o neho zatiaľ čo ma zozadu objímal a spievať si, a tancovať s ním, a počúvať keď po ten miliónty krát vraví, že ma miluje. Vtedy som zistila, že aj keby som sa mala trápiť kopec dní za sebou alebo sa sťažovať, raz príde deň aký bol včera a ten mi za to bude stáť. Niektoré hádky, sú úplne zbytočné a predsa sa nimi zaťažujeme. Včera som si priala aby Gladiátor hral aspoň ešte hodinku naviac a ja som tam s ním stála. Prešla som si veľa vecami, veľa krát ma zranil a keď si spomeniem na niektoré z nich, doteraz ma zabolia tak veľmi ako vtedy ale málokedy si spomeniem na to, koľko krát prevýšil také dni tými, ktorými mi dokázal, že je to vážne. A že tu už končí pubertiacka sranda. Začína sa ozajstný život, ktorý chce žiť so mnou. A je ešte paradoxom, že toto mi prvý krát napísal raz v noci do sms-ky si pred týždňom. Prvý krát za tie 2 roky a 8 mesiacov. Tu som si uvedomila, že tieto slová, sú také, čo sa nevravia len tak a on to dobre vedel. Preto ich ani nikdy nevyslovil, keď ich nemyslel vážne. A preto som sa až rozplakala, a som šťastná.

Áno som s ním šťastná. A vravím to aj vo vedomí všetkých chýb, ktoré spravil, aj ja som spravila. A beriem na vedomie aj to, že viem, že ma ešte niekoľko krát zraní, ja ho zraním tiež a nejakým zázrakom je stále tu pri mne ako som ja pri ňom.

Ashley

Who am I ?

4. srpna 2011 v 23:34 | Ashley |  My bla-bla...

Občas mávam taký blbý pocit, že sa vôbec nepoznám. Stále sa zrejme hľadám a aj keď viem povedať čo v živote chcem, neviem či to chcem naozaj. Možno robím veci, ktorými si zbytočne komplikujem život a nuvedomujem si to pretože v danej chvíli to považujem za to najlepšie, čo som mohla urobiť a s odstupom času sa na to pozerám ako na úplný trapas. Takže preto neviem kto som. Akurát všetci si myslia, že viem. Ale všetci sa mýlia. To by ma až tak neštvalo. To je práve to najlepšie na tom. Neskutočne ma však štve, že ja to viem, viem, že neviem kto som. Jazykolam. Keby to pri ňom aj ostalo a slová nemali aj obsahovú stránku.



Som zvedavá kedy to zistím. Čo bude ten zlomový bod kedy si uvedomím, čo je mojim poslaním aby som užitočne naplnila svoj život a zažila ten pocit, kedy si poviem, áno, toto je to čo som vždy chcela. Toto je to o čom som snívala.

Niekedy píšem takéto zamýšľajúce sa články a začínam väčšinou s tým, že neviem čo idem písať. Len píšem. Je to možno náročné pochopiť lebo som skôr všeobecná a do môjho mozgu si dovidím len ja. Vlastne...možno ani ja, keďže práve o tom píšem. Ako dobre vlastne poznám svoj rozum a ako dobre srdce? Aj to je jedna z vecí, na ktorú chcem mať odpoveď ked príde ten zlomový bod a ja zistím, kto som.

A ktovie. Možno to už viem, len na to neviem prísť :) Možno to vie o sebe každý.

P.S: Dnes som na ceste videla zrazené mačiatko :( Stále mi príde ľúto zvieratiek takto potupne ležiacich v strede cesty. Mohli by ich aspoň odniesť na kľudnejšie miesto. Nie zraziť ešte milión ďalších krát.

Trošku unavená Ashley

Plans

1. srpna 2011 v 18:08 | Ashley

Dnes som u babky trhala černice. Pohodka, až na to, že začalo pršať, všade bolo blato a ja som musela zbierať ďalej. Vždy keď som v tej dedine je to zvláštny pocit ako ani nemusím rozmýšľať čo na seba dám, pretože je to aj tak jedno. Ako dnes :D To bol outfit. Modré tepláky, čierny velikánsky, vyťahaný sveter po kolená a čerešnička na torte botasky, v ktorých som tie tepláky mala zastrčené aby som to nemala celé od blata. A k tomu mi černice nechutia. Ach.


Chcela by som si prepísať zopár článkov z blogu do môjho reálneho denníka ale neviem kedy sa prinútim. Mohla by som čím najskôr kým je ešte čas. Myslím si, že reálny denník je taká hmotnejšia spomienka ako blog, ktorý ani neviete kedy môže zaniknúť alebo tu 3 mesiace nebudete a zrušia vám ho. A zrazu, bude aj niekoľko ročná námaha v ťahu. To by som asi preplakala nejeden večer :D Vážne!




A zajtra si plánujem kúpiť puzzle. Zbožňujem skladať puzzle a zase ma to chytilo keď som bola nedávno u neho a on to tam mal porozostavované a skladali sme spolu :D Celkom dobrý zážitok. Lenže nechcem žiadny kamión. Už som si jeden motív (viď obrázok) vyhliadla, no pochybujem, že aj ho tak ľahko nájdem. Málokde majú kvalitný výber. Väčšinou sú to už len také kúsky, že "čo ostalo". A potrebujem 1500-ky. Na stole som mala poskladanú takú loď, bola to dobrá podložka a je na čase ju vymeniť. Tak aj preto tie puzzle.

ASHLEY XOXO