Duben 2012

Simple Plan - Loser of the year (naked version)

29. dubna 2012 v 15:18 | Ashley |  Momentálne počúvam
Neviem čo by bolo keby v mojom živote nebola ich hudba.
Oni budú stále predstavivať to čisté čo mi ostalo :)


15 cool hairstyles

21. dubna 2012 v 22:11 | Ashley |  Fashion

Natrafila som na super tipy čo s vlasmi ;) keď bude viac času, ja osobne určite poexperimentujem. Ináč plánujem pridávať aj nejaké najlepšie videá z youtube - myslím tutoriály na účesy pretože ja som sa naučila strašne veľa. Neskutočná výpomoc :)


Kto sme?

19. dubna 2012 v 17:55 | Ashley |  My bla-bla...

Don´t lose who you are in the blur of the stars

Seeing is decieving, dreaming is believing


Momentálne som zažraná do hudby Jessie J. Podľa mňa má svoj štýl a nemá nijakú podobnú konkurenciu, je proste originál a to sa mi páči. V poslednom čase sa veľmi zamýšľam nad tým ako veľmi som sa zmenila a stále ma hryzie ten pocit, že som sa zmenila ale k horšiemu.


Viem, že rokmi a skúsenosťami sa mení každý, viac premýšľa a viac sa spoznáva, stanovuje si ciele za ktorými ide a ja to robím tiež, lenže vadí mi trochu iná stránka ľudskej osobnosti. Tá viac ľudská. Nemusí to každý chápať, ale ten kto tento pocit zažil nemusí čítať ani nasledujúce riadky a bude vedieť čo chcem napísať. Trápi ma pocit, že každým dňom, týždňom, rokom sa nechávam strhávať prostredím, o ktorom viem, že ho neznášam a uvedomujem si, že je pre mňa neprospešné. Prišla som však na to, že to proste asi takto musí byť, je to príliš silné aby som ostala taká ako pre 3 rokmi. Bola by som čudná, alebo nazvyme to príliš čudná, lebo teraz som "len" čudná, tým, že sa nesprávam ako každá druhá (ak viete čo tým myslím).

Chcela by som trocha vrátiť ten čas. Myslela som tak čisto, len sdrcom aj keď sa mi to veľakrát vypomstilo a obrátilo sa to proti mne vedela som, že to bolo preto, lebo som to tak cítila a chcela som len dobre. A teraz?

Teraz do všetkých rozhodnutí zapájam mozog, ktorý má následný konflikt s citmi. Realista povie, že tak to má byť, teraz sa bez rozumu proste nedá ak sa chce niekde dostať ale taká duša ako ja, je z toho predsa len stále nešťastná.

Neznášam konflikty medzi ľuďmi a mnou navonok, no ešte horšie konflikty sú tie, ktoré vedieme samy proti sebe.
A rozhodnutia neznášam tiež.
Ale stretla som život.

Ashley

Akí niektorí z nás dokážu byť...

16. dubna 2012 v 22:12 | Ashley |  My bla-bla...


Neviem či som si vybrala dosť dobrú tému na to, aby som sa o nej teraz vyjadrovala, no chcem nabrať väčšiu chuť sem písať a hlavne častejšie sem písať. Tak to bude o tom, ako dokážeme svoje správanie prispôsobiť iným ľuďom tak ako nám to vyhovuje.

Teraz som si tak spomenula na jedno dielko, mám pocit, že to je Július Barč Ivan, ktorý napísal Mastný hrniec. Tu sa ocitá učiteľ Babík, o ktorom sa rozhlasom rozšíri správa, že sa má stať ministrom. Ľudia, ako správni ľudia, ktorým sa nedajú uprieť ich vlastnosti sa k nemu automaticky začínajú správať inak, lepšie. Narovinu povedané, pchajú sa mu do zadku a keď sa po čase zistí, že to bol omyl všetko sa vracia do starých koľají a naďalej učiteľ Babík zostáva tým nepoznaným a "nepodstatným" pre nich všetkých. Ale dielko nás určite netrápi. Sorry, za túto školskú vsuvku ale nedalo mi.


Ten koniec príbehu je celkom podtstaný ale už to nepatrí do mojej dnešnej skúsenosti. Nevravím ani, že sa mi stalo presne to isté, len som tým chcela povedať, že sa mi to pripomenulo. Dnes som šla do jednej doktorky. Zaklopala som na dvere aj keď som mala mať prednosť pretože som mala byť vybavená rýchlo, samozrejme moje klopanie odignorovali. Prišiel jeden chlap, zaklopal on a otvorili mu hneď (neviem či si predtým tam zavolal alebo čo ale tak mi to prišlo) tak som sa naštvala a vopchala som sa k nemu do tých dverí tiež. Okey, sestrička s vražedným pohľadom ma povedala nech ešte pekne čakám, že ma ochvíľu zavolá.

Dobre, zavolala ma asi o minútu potom čo mi buchla dvere (toto mi prišlo akoby mi ešte potrebovala ukázať, kto je tu pán a nemohla ma vziať hneď ako som tam už skoro bola). No a po tých všetkých nevraživých a odmeraných pohľadoch sa ma spýtala na meno. Mali ste vidieť tú žiariacu, milú a usmievavú tvár keď sa dozvedela, že som dcéra jej kamarátky (mojej mami :D ). V duchu som sa smiala ako sa niekto za 1 sekundu môže zmeniť z tak odmeraného človeka na milučkú sestričku, ktorá s vami kecá o počasí a priesadkách, ktoré má doma.

Podstata: Ste mladí? Máte smolu, váš rešpekt u starších je ... žiadny. Ževraj ľudia - pacienti určite! majú byť rovnocenní čo sa týka vzťahu sestriček k nim. Aspoň som si to ja stále myslela. Najhoršie však je, že takéto nie sú len sestričky, možno ako táto, ale táto vlastnosť je úplne bežná u ktoréhokoľvek človeka či už to je sestrička, predavačka v obchode a pod. Aký to má zmysel? Myslím, že nikdy nevieme s kým máme dočinenia a nevravím, žeby sme si nemali udržiavať určitý odstup ale takto odcudziť človeka len preto, že je mladý a pod.? Je to nespravodlivé.
A ako stále opakujem : Nespravodlivosť je presne to, čo na tomto svete najviac nenávidím.

ASHLEY


Pravda

14. dubna 2012 v 16:58 | Ashley |  My bla-bla...



Pred chvíľou som to prečítala na facebooku a aj keď sú tam poväčšine sprostosti, toto som si sem musela dať :)

To, že mlčím neznamená, že nemám čo povedať, ale to, že nemá cenu to riešiť...To, čo je v živote dôležité, nebude pod stromčekom zabalené zlatou stuhou a nemá to cenovku. To, čo je v živote dôležité, nájdeš v objatí, v jednoduchom úsmeve, pohľade, bozku a hlavne v úprimnosti, a to sa kúpiť nedá....Sú veci, ktoré nechceme, ale musíme ich prijímať. Sú ľudia, bez ktorých nemôžeme žiť, ale musíme ich nechať slobodne ísť...Človek robí všetko preto, aby zabudol, ale tisíckrát sa vráti aj tak tam, kde nechce, aby bol...Môžem zavrieť oči a nič nevidieť, zapchať si uši a nič nepočuť... ale nemôžem si zavrieť srdce a nič necítiť..♥


Chcem len dostať späť to, čo dávam

8. dubna 2012 v 14:45 | Ashley |  My bla-bla...

Vydávam toľko energie na veci, ktoré povsžujem za samozrejmosť až pokým nepríde chvíľa kedy zistím, že to vlastne robiť vôbec nemusím a tak len niekto využíva to aká som. Samozrejme to naštve, vytočí, neskrývam ani to, že ma to zlomí a zraní ale čo ostáva iné než vstať, pozbierať sa zo zeme otrepať a ísť ďalej. S nádejou, že po ceste stretneme niečo čo nám pomôže ošetriť si rany.


Charakter si nekúpiš!


Ja však mám pocit, že kráčam, sem tam nájdem nejakú náplasť ale tých je na tom jednom mieste už toľko, že je to vlastne prd platné. Nepomáha a ja krvácam s bolesťou. Teraz vlastne prirovnávam bolesť, ktorú cítime vo vnútri s tou fyzickou bolesťou ale ináč si stále vravím, že radšej by som pretrpela kebyže ma zrazí auto a mala som dolámaných zopár kostí ako byť zlomená na duši. A ľudia, ktorí zraňujú by si to mali uvedomiť tiež. Ublížiš slovami nad ktorými sa lepšie nezamyslíš a môžeš ublížiť aj keď nechtiac podkopneš človeka, ktorý spadne na zem a rozbije si nos ale vidí niekto ten rozdiel v bolesti ktorú spôsobí??

Jedna pominie, no tá druhá môže kľudne zostať aj naveky. V hlave, myšlienkach a v srdci.

Ashley