Wow moment

29. listopadu 2012 v 21:42 | A. |  My bla-bla...


Mám rada keď objavím nejakú novú pesničku, ktorá ma nadchne natoľko, že si v duchu vravím "wow". Momentálne taký objav mám a som sama zvedavá kedy sa dostane do tej fázy, že to nadšenie opadne, no zväčša sa mi pesnička páčiť nikdy neprestane, len sa proste prepočúva a už nie je tak často v kurze.


V poslednom čase ten čas uteká neskutočnou rýchlosťou. Nestíham spraviť všetko čo si naplánujem a zrazu sa "prebudím" a zistím, že čas uplynul a moje plány sa nedostali ani na polcestu. Vidím to, že budem dobiehať všetko čo teraz nechávam pozadu a potom to už fakt nebude sranda. Za všetko môže tá škola, maturita, požiadavky na výšku a tým pádom mi to sťažuje aj pochybovanie o samej sebe. Treba mi nejaký úspech, máličko motivácie aby som mala inšpiráciu pokračovať v tom čo robím najlepšie ako viem, pretože mám pocit, že zo všetkého čo robím dávam stále len málo percent, nikdy nemám aspoň niečo na 100%. The system doesn´t work...

Under the moonlight as we stared to the sea
The words you whispered I will always believe


Aj tak je fajn myšlienka, že stále sú tu podstatnejšie veci a tak keď sa mi nedarí vie ma potešiť aspoň toto. Ktovie či je to práve to najvhodnejšie riešenie v takej situácie ale poviem vám úprimne - vyhovuje mi a nikdy mi zatiaľ neuškodilo (btw, mám už 19, ak by bolo zlé tak by už niekedy zaškodiť malo :) ). Ale nepáči sa mi ako sa niekedy upustím až k takým myšlienkam, ktoré mi našepkávajú nech všetko nechám tak, že je to aj tak zbytočné, lebo aj tak raz zomriem a čo z toho?
No vážne! AŽ také myšlienky, viem, že sa nehodia a nemali by byť, preto ani netrvajú dlho, no občas vážne zavítajú. Vtedy však prídem na to, prečo toto všetko robím a vrývam si stále hlbšie jeden z mojich cieľov, a to, zanechať po sebe niečo.

Možno to niečo nebude prevratný vynález, nie som vnučka Einsteina (vážne bol dyslektik alebo čo to za vadu on mal? ), no stále môžem zanechať niečo tým, ktorí prídu po mne, trebárs mojim deťom, ktovie...Rada by som však bola aby to neboli len materiálne veci ale hlavne taký odkaz, ktorý by sa mal prečítať ako vyplývajúca informácia v knihe z úryvku, ktorý čítate, niečo medzi riadkami. Nikdy tam autor presne nenapíše, že nejaký Peťko sa zaľúbil do Janky a chcel ju a to je celé, no namiesto toho tam je opísaný celý ten príbeh zaľúbenia sa - ako sa na ňu díval, stále na ňu myslel, predstavoval si ako ju drží za ruku a môže ju objať kedykoľvek len chce, cítil sa zvláštne vždy v jej prítomnosti a pod. - to je ten odkaz. Celé to prežívanie a vcítenie sa do toho konkrétneho momentu dokáže povedať o čo tu ide oveľa efektívnejšie.

A preto robím to čo robím....


A.



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kykyňa Kykyňa | Web | 1. prosince 2012 v 13:05 | Reagovat

Pesnička v článku mi pripomenula môj sen o One Direction, čo je veľmi zvláštne, pretože ich vôbec nepočúvam a bola som na ich koncerte(v sne:D).

Poznám ten pocit... ja si tiež niekedy hovorím, hlavne teraz, keď som si prešla peklom a stále som z neho úplne nevyliezla, že som sa iste narodila len preto, aby som zomrela, a že načo sa trápiť skvelými výsledkami v škole, vzdelaním celkovo, novou prácou atď, keď sa to raz aj tak rozplynie?

Keď počujem slovo maturita, stiahne sa mi žalúdok a vyhádžú sa mi vyrážky po celom tele...som už na to slovo naozaj alergická :D Nech už je po nej...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama