My bla-bla...

Brain off

20. srpna 2012 v 19:49 | A.

Ten pocit keď v noci nemôžete zaspať. Veci z diania posledných hodín bežia pre očami akoby ste sledovali film, ktorý vlastne už chcete vypnúť lebo vás štípu oči, vážia asi pol tony a *ding ding* ovládač je pokazený.

Nemám to rada. Aj keď chcem spať nemôžem lebo stále o čomsi premýšľam a stále ma to čosi prenasleduje. Otázky typu, prečo ja? prečo práve mne? prečo toto? a odpovedele typu keby... Občas sa mi zdá, že na svete neexistuje horšie mučenie. (just kidding, jasné, že existuje)


Článok odveci, nie je to ani ktovieako hlboká myšlienka skôr udalosť, ktorá ma raz neskutočne naštvala. Celý deň som potom myslela, že mám namiesto očí 2 pinpongové loptičky natlačené do očných dier (tá predstava :/ ). Prázdniny pomaly končia a ja som tu skoro nič ( dobre, dajme to "skoro" preč) nenapísala. Ale na druhej strane, I am sorry, nejak ma to ani neštve, verím, že ani vás. Prázdniny máme len za rok ;)

Idem o5 sledovať HIMYM...
High Five!
A.

Záchytný bod

22. července 2012 v 21:46 | A.

Nemyslela som si, že to tak bude. Nemám rada, keď sa mi rozplynú plány, veci na ktoré som sa tešila. Keď prídu nečakané nepríjemné udalosti, keď vás ľudia zrania keď to najmenej čakáte a keď vás zradí niekto od koho to najmenej čakáte. Usmievam sa, veď čo mi ostáva.

Nestalo sa všetko z toho, zase až tak zlé to nie ale niečo z toho ma nakoplo k všeobecnému vyjadreniu na podobnú tému. Je zaujímavé ako vtedy, keď vám to nevyhovuje sa všetko kazí, no popritom si nikdy neuvedomíme tie malé drobnosti, ktoré sa to snažia nahradiť.

Povedali ste si niekedy, že by ste všetko čo ste doteraz nadobudli, čo sa vám stalo - dobré aj zlé, pretože jedno s druhým súvisí, nechali tak a išli by ste za niečím z čoho máte pocit (hej, len pocit), že vám to dá viac? Je to veľký risk a len málokto sa chytí šance. Mnoho aj z tých, ktorí sa chytili nedopadlo dobre, tak čo teraz? Ticho nečakám, niečo robím, nečumím do blba kým sa niečo stane samo od seba ale snažím sa nechávať si aj zadné vrátka. Vo všetkom. Ale aj tu to má svoje riziká.

Raz ma práve oni môžu dostať na úplný začiatok mojej snahy. Toto je istá forma risku, ktorá ma možo baví.

A.

Otvorené oči

13. července 2012 v 0:10 | Ashley

You hurt me,
but do I deserve this?
You make me so nervous...

Pre človeka je niekedy ťažké udržať otvorené oči pred vecami, ktoré raz nechce vidieť. Všetko čo vidí, je pocit, ktorý má v sebe a nechá sa ním viesť. Neraz nás zavedie na správnu cestu...teda, myslíme si, že je správna, no príde jeden kameň a veľa z nás všetko vzdá len pre to, že sa ocitol na zemi. Dobre, dajme tomu, že po prvom zakopnutí ani nie, no ak sa zakopnutie opakuje vážne sa za všetko vybodne a hľadá cestu inakadiaľ.

Zabúdame pri tom ale na jednu dôležitú vec. Zabúdame ako ďaleko sme sa už dostali, zabúdame na pasáže, ktoré sme si prešli ako cez ružovú záhradu a zabúdame, že neexistuje žiadna cesta, kde kamene nebudú. Sú tam na to, aby nám ukázali, že sa treba snažiť zdvihnúť nohy a mať oči otvorené aby sme kameň namiesto zakopnutia oň prekročili a zasmiali sa na tom, ako sme niekedy zakopnúť vôbec mohli.


Najväčšou prekážkou je však zabudnúť na bolesť z tej sekundy kedy sme zakopli a nenechať ju zaslepať našu myseľ a naše srdce.

Do 10 minút spím
A.


Stále nažive

3. července 2012 v 23:09 | A.

3.deň prázdnin. Pomaly zabúdam čo všetko sa stalo a priznávam že taký týždeň, možno aj dva pred oficiálnym začiatkom prázdnin som pomaly ani nevedela kedy, kde a prečo som tam kde som. Nasleduúce riadky budú troška z "denníčkovského" súdka aby som aj vás trocha oboznámili s tým, čo všetko mi nejakým spôsobom mení život a aby ste boli v obraze.


Taaak v prom rade, vysvedčenie ako stále, makám na čistých (počula som to!! nie som bifľa ), pretože to potrebujem na medicínu aby som mala väčšiu šancu že ma príjmu. Niekde možno aj bez skúšok. Druhá dobrá správa je, že som mala poslednú matiku vo svojom živote! Ešte si to ani neuvedomujem ale už teraz sa teším, že vo 4. ročníku na matiku nebudem musieť ani len pomyslieť.

Aaaa teraz trochu podstatnejšie správy. Robila som skúšky z angličtiny (ústnu a písomnú časť), ktoré sa nahrádzajú za našu maturitu, čiže som maturovala. To, či som prešla alebo nie sa síce dozviem možno až niekedy v polovici prázdnin ale dúfam, že áno. Horšia časť bola tá ústna kde sa to všetko nahrávalo a posielalo do Londýna ale myslím, že som zvládla aj to. Uvidíme.

No a posledná dobrá správa. Neviem akým zázrakom ale som šofér! Prežívala som asi najhorší deň za 10 rokov a nikdy, nikdy by som si to už nechcela zopakovať. Nejdem to ani popisovať pretože som sa cítila poooriadne zúfalo a sama netuším ako sa mi podarilo dať to. Nechcem sa ani k tomu vracať, hlavne, že to mám a koniec. Včera som sa bola aj fotiť na ten preukaz, teraz už len čakať kým mi príde.

No a nakoniec. Už začínam naberať ten smrádek prázdnin kedy neviete ktorý deň je, váľate šunky, potíte sa pri horúčavách a aspoň, že sa trafíte do toho, ktorý mesiac je. Plánujem sa venovať trocha otázkam na príjmacie skúšky na vysokú (t.j. Biola a Chémia) aaa bola som už aj brigádovať. Pomoc v kuchyni, ale to bol len záskok za segru. Volali mi z Tesca a až tam pôjdem brigádovať ja. Alebo presnejšie, mala by som. Čaká ma tam pokladňa. Máte nejaké info zo skúseností vás alebo vašich blízkych, aká je to práca? Bola by som vďačná za každý jeden názor, samozrejme, za pozitívny ešte viac, ale radšej krutú pravdu ako sladké klamstvo.

Aaaa teraz vás už začnem konečne obehovať
A.

Mlčať je zlato

5. června 2012 v 19:48 | A.

...a v niektorých prípadoch to platí dvojnásobne. Akurát, že niekedy si to uvedomíme už keď je príliš neskoro.

Ľudia majú rôzne povahy, jedni sa tvária, že majú všetko na háku (najviac ma dojme keď aj osoby, ktoré vraj milujú a pod. ale to už len svedčí o niečom pre tú osobu) a potom sú tí, ktorí sa až moc starajú, zaoberajú, premýšľajú a riešia. Tí ktorí nedokážu byť ticho a ticho sa aj prizerať tomu ako sa mi ubližuje pričom sú ešte aj za to neraz vysmiati.


Občas nechápem samú seba. Nechápem prečo mám také hodnoty ako mám. Myslím si, že sú dobré a ľudské ale ľudia mi len stále ukazujú, že toto sa už teraz nenosí. Teraz je to o niečom inom. Je občas ťažké ísť svojou cestou, so svojím cieľom keď na tej ceste je každý, kto vraví - na čo ideš tadiaľ, tu to nikam nevedie; ak sa chceš odtiaľto pohnúť ďalej zmeň toto a toto aalebo najlepší sú tí, ktorí vám hneď povedia o tej najlepšej ceste.

Fakt mám ten pocit, že teraz by bol najvhodnejší čas, zaťať zuby, nechať si ubližovať a potom sa dočkať vytúženého cieľa, o ktorom každý vravel, že ho nikdy nedosiahnem. Neviem, aký je to pocit, ale chcela by som ho spoznať, a viem že sa to dá. Dá sa dosiahnuť všetko, čo si vieme predstaviť v našich snoch a nemusí to len pri nich aj ostať.
Stále opakujem, že Božie mlyny melú pomaly ale isto, to bude tým, že stále v to verím a nikdy neprestanem.A aj keď okolo mňa bude 100 takých ľudí, ktorí mi budú ubližovať, budem mať o 100 dôvodov viac, aby som mlčala, usmievala sa a potom ukázala, že aj takí neomylní ako oni, robia chyby taksto.
...a pôjdeme po ceste ďalej...

A.

Kto sme?

19. dubna 2012 v 17:55 | Ashley

Don´t lose who you are in the blur of the stars

Seeing is decieving, dreaming is believing


Momentálne som zažraná do hudby Jessie J. Podľa mňa má svoj štýl a nemá nijakú podobnú konkurenciu, je proste originál a to sa mi páči. V poslednom čase sa veľmi zamýšľam nad tým ako veľmi som sa zmenila a stále ma hryzie ten pocit, že som sa zmenila ale k horšiemu.


Viem, že rokmi a skúsenosťami sa mení každý, viac premýšľa a viac sa spoznáva, stanovuje si ciele za ktorými ide a ja to robím tiež, lenže vadí mi trochu iná stránka ľudskej osobnosti. Tá viac ľudská. Nemusí to každý chápať, ale ten kto tento pocit zažil nemusí čítať ani nasledujúce riadky a bude vedieť čo chcem napísať. Trápi ma pocit, že každým dňom, týždňom, rokom sa nechávam strhávať prostredím, o ktorom viem, že ho neznášam a uvedomujem si, že je pre mňa neprospešné. Prišla som však na to, že to proste asi takto musí byť, je to príliš silné aby som ostala taká ako pre 3 rokmi. Bola by som čudná, alebo nazvyme to príliš čudná, lebo teraz som "len" čudná, tým, že sa nesprávam ako každá druhá (ak viete čo tým myslím).

Chcela by som trocha vrátiť ten čas. Myslela som tak čisto, len sdrcom aj keď sa mi to veľakrát vypomstilo a obrátilo sa to proti mne vedela som, že to bolo preto, lebo som to tak cítila a chcela som len dobre. A teraz?

Teraz do všetkých rozhodnutí zapájam mozog, ktorý má následný konflikt s citmi. Realista povie, že tak to má byť, teraz sa bez rozumu proste nedá ak sa chce niekde dostať ale taká duša ako ja, je z toho predsa len stále nešťastná.

Neznášam konflikty medzi ľuďmi a mnou navonok, no ešte horšie konflikty sú tie, ktoré vedieme samy proti sebe.
A rozhodnutia neznášam tiež.
Ale stretla som život.

Ashley

Akí niektorí z nás dokážu byť...

16. dubna 2012 v 22:12 | Ashley


Neviem či som si vybrala dosť dobrú tému na to, aby som sa o nej teraz vyjadrovala, no chcem nabrať väčšiu chuť sem písať a hlavne častejšie sem písať. Tak to bude o tom, ako dokážeme svoje správanie prispôsobiť iným ľuďom tak ako nám to vyhovuje.

Teraz som si tak spomenula na jedno dielko, mám pocit, že to je Július Barč Ivan, ktorý napísal Mastný hrniec. Tu sa ocitá učiteľ Babík, o ktorom sa rozhlasom rozšíri správa, že sa má stať ministrom. Ľudia, ako správni ľudia, ktorým sa nedajú uprieť ich vlastnosti sa k nemu automaticky začínajú správať inak, lepšie. Narovinu povedané, pchajú sa mu do zadku a keď sa po čase zistí, že to bol omyl všetko sa vracia do starých koľají a naďalej učiteľ Babík zostáva tým nepoznaným a "nepodstatným" pre nich všetkých. Ale dielko nás určite netrápi. Sorry, za túto školskú vsuvku ale nedalo mi.


Ten koniec príbehu je celkom podtstaný ale už to nepatrí do mojej dnešnej skúsenosti. Nevravím ani, že sa mi stalo presne to isté, len som tým chcela povedať, že sa mi to pripomenulo. Dnes som šla do jednej doktorky. Zaklopala som na dvere aj keď som mala mať prednosť pretože som mala byť vybavená rýchlo, samozrejme moje klopanie odignorovali. Prišiel jeden chlap, zaklopal on a otvorili mu hneď (neviem či si predtým tam zavolal alebo čo ale tak mi to prišlo) tak som sa naštvala a vopchala som sa k nemu do tých dverí tiež. Okey, sestrička s vražedným pohľadom ma povedala nech ešte pekne čakám, že ma ochvíľu zavolá.

Dobre, zavolala ma asi o minútu potom čo mi buchla dvere (toto mi prišlo akoby mi ešte potrebovala ukázať, kto je tu pán a nemohla ma vziať hneď ako som tam už skoro bola). No a po tých všetkých nevraživých a odmeraných pohľadoch sa ma spýtala na meno. Mali ste vidieť tú žiariacu, milú a usmievavú tvár keď sa dozvedela, že som dcéra jej kamarátky (mojej mami :D ). V duchu som sa smiala ako sa niekto za 1 sekundu môže zmeniť z tak odmeraného človeka na milučkú sestričku, ktorá s vami kecá o počasí a priesadkách, ktoré má doma.

Podstata: Ste mladí? Máte smolu, váš rešpekt u starších je ... žiadny. Ževraj ľudia - pacienti určite! majú byť rovnocenní čo sa týka vzťahu sestriček k nim. Aspoň som si to ja stále myslela. Najhoršie však je, že takéto nie sú len sestričky, možno ako táto, ale táto vlastnosť je úplne bežná u ktoréhokoľvek človeka či už to je sestrička, predavačka v obchode a pod. Aký to má zmysel? Myslím, že nikdy nevieme s kým máme dočinenia a nevravím, žeby sme si nemali udržiavať určitý odstup ale takto odcudziť človeka len preto, že je mladý a pod.? Je to nespravodlivé.
A ako stále opakujem : Nespravodlivosť je presne to, čo na tomto svete najviac nenávidím.

ASHLEY

Pravda

14. dubna 2012 v 16:58 | Ashley



Pred chvíľou som to prečítala na facebooku a aj keď sú tam poväčšine sprostosti, toto som si sem musela dať :)

To, že mlčím neznamená, že nemám čo povedať, ale to, že nemá cenu to riešiť...To, čo je v živote dôležité, nebude pod stromčekom zabalené zlatou stuhou a nemá to cenovku. To, čo je v živote dôležité, nájdeš v objatí, v jednoduchom úsmeve, pohľade, bozku a hlavne v úprimnosti, a to sa kúpiť nedá....Sú veci, ktoré nechceme, ale musíme ich prijímať. Sú ľudia, bez ktorých nemôžeme žiť, ale musíme ich nechať slobodne ísť...Človek robí všetko preto, aby zabudol, ale tisíckrát sa vráti aj tak tam, kde nechce, aby bol...Môžem zavrieť oči a nič nevidieť, zapchať si uši a nič nepočuť... ale nemôžem si zavrieť srdce a nič necítiť..♥

Chcem len dostať späť to, čo dávam

8. dubna 2012 v 14:45 | Ashley

Vydávam toľko energie na veci, ktoré povsžujem za samozrejmosť až pokým nepríde chvíľa kedy zistím, že to vlastne robiť vôbec nemusím a tak len niekto využíva to aká som. Samozrejme to naštve, vytočí, neskrývam ani to, že ma to zlomí a zraní ale čo ostáva iné než vstať, pozbierať sa zo zeme otrepať a ísť ďalej. S nádejou, že po ceste stretneme niečo čo nám pomôže ošetriť si rany.


Charakter si nekúpiš!


Ja však mám pocit, že kráčam, sem tam nájdem nejakú náplasť ale tých je na tom jednom mieste už toľko, že je to vlastne prd platné. Nepomáha a ja krvácam s bolesťou. Teraz vlastne prirovnávam bolesť, ktorú cítime vo vnútri s tou fyzickou bolesťou ale ináč si stále vravím, že radšej by som pretrpela kebyže ma zrazí auto a mala som dolámaných zopár kostí ako byť zlomená na duši. A ľudia, ktorí zraňujú by si to mali uvedomiť tiež. Ublížiš slovami nad ktorými sa lepšie nezamyslíš a môžeš ublížiť aj keď nechtiac podkopneš človeka, ktorý spadne na zem a rozbije si nos ale vidí niekto ten rozdiel v bolesti ktorú spôsobí??

Jedna pominie, no tá druhá môže kľudne zostať aj naveky. V hlave, myšlienkach a v srdci.

Ashley

Sú veci, ktoré nikdy nevrátiš späť

26. března 2012 v 14:58 | Ashley

Jedna z najbolestivejších častí života je vedomie, že niečo čo sa raz stalo sa proste nedá vrátiť späť. Nedá sa to vymazať alebo žiť presne tak ako predtým než sa to stalo. Zostáva to niekde hlboko v nás aj keď sa tvárime že sme sa nad to už dávno povzniesli. Ľudská psychika je veľmi silný nástroj, ktorý nikdy nevieme dokonale ovládať.


Vraví sa, že radšej ľutovať niečo čo sa stalo, než to keď sa niečo nestane. Dámy a páni, teraz vám vravím, je to hovadina prvého stupňa ešte mierne povedané. Nie je to tak, neriskujte ak je v hre veľa. Aaa jasné, najprv si treba vlastne uvedomiť hodnotu toho, čo vlastne máme a čo je teda v hre. Nezačínajte hrať vopred prehranú hru, nehrajte hry, v ktorých nepoznáte pravidlá a už vôbec nie hry, ktoré sú vám proti srsti a hráte ich len pre to lebo to chcú iní.

Vôľa môže a má byť lepším predmetom hrdosti než talent.


Vôľu má každý z nás. Ide len o to, akú silu má tá vaša vôľa. Čím väčšia, tým ste silnejší človek a to si treba pamätať. Nevyhrá ten, kto sa poddá ale kto odolá a rozohrá si svoju vlastnú hru. S jediným pravidlom - FAIR PLAY.

Ashley

Zmysel

16. března 2012 v 21:51 | Ashley
Zmyseľ hľadajú ľudia v každej veci, ktorou míňajú čas vo svojom živote. Je to práve to podstatné, prečo by sme si mali povedať, že čas nestrácame zbytočne ale máme z toho nejaký úžitok, chceme dosiahnuť akýsi cieľ, musíme mať zmysel.

Sú situácie, kedy dostanete podnet zamyslieť sa, či to čo robíte má zmysel. Nesprávne slová môžu sfúknuť celú cestu, ktorou ste si mysleli že kráčate za pekného počasia tak, aby ste sa zrazu ocitli v piesočnej búrke a nevedeli kde teraz. Každý chceme robiť len tie správne rozhodnutia, vyhnúť sa zbytočným stratám a práve naopak, radšej čo najviac získať. Lenže mnohokrát sa to nedá a my nevieme po akej ceste kráčame. Proste sme sa tu ocitli a veríme, že nás niekde dovedie. Hej, vraví sa, že všetky cesty vedú do Ríma :) ale je to práve to mieste, kde naozaj chcete byť?


Okey, teraz troška zjednodušená forma. Robíme veci, ktoré nás naplňujú len ak všetko ide tak ako si predstavujeme a potom zrazu dostaneme facku akoby niekto povedal: To si vážne myslíš, že sa ti to podarí? že to bude dobré? že to má zmysel? a potom príde to dlhé a fakt dosť "vsrdcipichľavé" premýšľanie, zvažovanie, analyzovanie a ja si možno nechcem pripustiť čo sa môže stať aj keď vlastne viem, čo sa stane. 2 rozličné časy v jednej vete, to nikdy nie je dobré...

Viem, že som naivná a stále verím ďalej a viem aj, že som si vravela, že budem žiť pre každú prítomnú chvíľu a nemyslieť na to čo bude alebo bolo ale uvedomila som si, že toto nie je múdre a ja, aj keď som naivná, som tiež aj múdra.

Ashley

Zbytočné city

8. března 2012 v 15:02 | Ashley
Vždy je to tak. Vždy keď do vzťahu s niekým vložíte príliš veľa citov ostanete zranení najviac len vy. Niektorí ľudia to robia lepšie, že si udržujú určitý odstup lebo vedia, naučili sa, že sa neoplatí dávať niekomu stále ďalšiu šancu.

"Existujú 2 jazyky - emócie a logika. Použite ten správny aby ste sa dohovorili."


Ak zapájate city, veríte. Veríte vo všetko to dobré, veríte v krajší svet, karjší život, veríte, že to čo dávate sa vám vráti a veríte, že všetko má zmysel. Potom sa zrazu všetko otočí a vy si v tej chvíle na tieto teórie síce spomeniete a preklínate ich, no potom mnoho z nás urobí opäť to isté. Ja som si uvedomila dôvod prečo to robím.


Neviem si predstaviť život, ktorý by som žila, ak by som do toho čo robím nevkladala nijaké city. Neviem si predstaviť ani to aby som nerobila nijaké chyby len preto, že som cítila, že mám niečo urobiť. Možno sa neraz popálime a neraz popália nás ale cítime teplo. Zahrieva nás tak akoby to nedokázal chlad, ktorý by sme cítili, ak by sme city nechali stáť pred zatvorenými dvermi nášho srdca. Preto sa teraz na city a vzťahy sťažujem ale v skutočnosti chcem povedať, že radšej budem trpieť pre to čo ma zraní ( a viem že v živote na mňa čaká ešte tisíc trápení) ale nikdy sa nechcem stať tým človek, ktorého keď sa dotknete alebo sa na neho zahľadíte zamrazí vás, pretože ak budete v sebe nosiť teplo, vyplývajúce z citov, budete mať silu roztopiť každý mráz a nič vás nezastaví.
Treba to však vedieť :)

Ashley

Nič nejde

22. února 2012 v 12:40 | Ashley

Som chorá. Ale nie chorá ako nachladená. Mám niečo so žalúdkom asi črevnú virózu (nejdeme popisovať do detailov).
Je to už vlastne v pohode keď si vezmem, že to na mňa prišlo v sobotu večer a fakt doteraz nechápem ako som vydržala vonku do polnoci bez toho aby som sa povracala alebo podobne keďže si pamätám, že veľa mi nechýbalo + ten cigaretový zápach v bare...ale bolo super :D dobre som sa nasmiala. A tak teraz kysnem doma už od nedele. Bola som u doktorky u ktorej si vlastne ja poviem diagnózu, ona sa zatvári, že ma vyšetrila a prišla na to, dá nejaké lieky a idem domov. Preto chcem byť pediatrička! :D


Zajtra by som už aj mohla ísť do školy ale ešte porozmýšľam. Keď mám ospravedlnenku prečo ju nevyužiť a nepredĺžiť si prázdniny, ktoré sa už blížia? :) Ináč mi som si od nejdného týpka vzala tú xperiu ale ani nevravím aké problémy s ňou teraz mám. Už som ju aj odoslala s5 a som zvedavá či mi ten debil dá nas5 prachy lebo ak nie ešte len vtedy budem kvalitne nas...štvaná.

Ináč mám takú chuť písať poviedku alebo robiť nejakú takú tvorivú činnosť ale keď otvorím ten Word a čumím na bielu stranu nič ma nenapadá. A fakt! Nespomenula som ako ma na slovine zase dojala slovenčinárka so svojím miláčikom. Omg. Ten aj keby v slohu napísal, že slnko nie je hviezda, slovenčinárka by mu povedala: ,,Výborne, tak toto bolo niečo na inej úrovni, vieš si povedať svoj názor." Och, aké ľahké je mať zaškatuľkovaných ľudí, žiť potom so zatvorenými očami a myslieť si akí spravodliví sme :)

Ashley

Lost in time

11. února 2012 v 16:15 | Ashley


Po týždni alebo viac konečne niečo píšem. Nečakajte však nič svetaborné alebo ako sa to hovorí, pretože v mojej hlave sa momentálne nič konkrétne nenachádza.

Zasa sa len troška posťažujem na taký môj stereotyp školy, lenže na ňom sa bohužiaľ nič nedá zmeniť. Na druhej strane sa pochválim, že od začiatku tohto týždňa si každý deň dávam 10 minútový strečing. To moje praskanie kostí mi už prekáža. Nie je nič príjemné počuť puknutie v kolene vtedy, keď je v kostole najväčšie ticho a všetky babky si v pohode kľaknú len ja oútam pozornosť týmto zvukovým efektom, ktorý naznačuje, že niečo nie je OK. Do doktora s tým však nechcm ísť, nebolí to ani nijak ma to neobmedzuje až na ten "prask" :D


Ďalšie chválenkárstvo. Celkom sa mi darí v predávaní veci na nete. Tento týždeň som toho predala dosť, som so sebou spokojná. Len ma troška štve, že som sa ešte stále nezbavila jedného mobilu a ja už idem utrácať za iný. A keď sme pri tom, nemáte niekto skúsenosti s Xperiou Mini? Vďaka ;)

Ešte doplnkové info. Tí chlapci z One Direction majú niečo do seba ;) ale nemyslím tým výzorovo...

Ashley

Nie som šťastná

26. ledna 2012 v 21:50 | Ashley




Čakám na ten pocit a on stále neprichádza. Keď to takto je, tak to proste asi aj má takto byť a potrebujem oveľa viac času než som si myslela. Niekedy sa robia veci unáhlene a nedá sa povedať, žeby ich výledkom bolo nesprávne rozhodnutie. To rozhodnutie len niekedy neprináša to, čo sme očakávali. Nenapĺňa. Skôr naopak, núti vracať sa späť to minulosti a veci ešte raz analyzovať. Tentoraz s chladnou hlavou. Nedá sa čudovať, že to opäť niekde v hĺbke otvára rany, no na druhej rane si uvedomujem, že ich otváram ja sama, s vedomím, že to bude bolieť. Dúfam aspoň, že tá bolesť mi pomôže prísť na to, prečo je všetko tak ako je...a možno nájsť spôsob, nejaké riešenie ako opäť nájsť šťastie...

Je možné milovať a nebyť pritom šťastný; je možné byť šťastný a nemilovať pri tom; ale milovať a byť pritom šťastný, to môže spôsobiť len zázrak.

(Honoré de Balzac)


Už som tak zúfalá, že nemôžem zohnať Daughtryho CD,
že ho sťahujem po pesničke z YTB :/
Ashley

Soul of a lion

24. ledna 2012 v 22:06 | Ashley


Ja len tak narýchlo.
Práve som dopozerala jeden film, tak sa chcem s vami o neho podeliť. Jeho názov je Warrior alebo Bojovník, ako chcete. Nepísala by som o ňom hneď kebyže ma vážne nejak extra nezoberie ale ten film...ten film bol proste úžasný.
Možno ste o ňom počuli, zbadali ho a pod. lenže poradím jednu vec - neodzudzujte ho hneď pre to, že tam ide o wrestling, to určite nie ja tá hlavná podstata a myšlienka. Chválabohu, som tú chybu neurobila a vážne neľutujem tie asi 2 hodky pozerania.

Nie je nechutne romantická story ani nič podobné ale pri tomto filme, som plakala aspoň 5 krát, z toho poslednú hlavnú scénu ( možno 15 min. keď nie viac nepočítala som to, zbehlo to rýchlo ) som preplakala úplne v kuse. Akoby som tam bola, akoby na tom tak veľmi záležalo mne a chcela som, aby bolo všetko OK aj keď to tak vôbec nevyzeralo. Môžem ešte povedať, že tu, som vážne nevedela ako a kedy sa to stalo a už som neplakala vlastne od smútku ale od radosti :) Ja vlastne nemám viac slov ako úžasné, super a pod.

Teraz som vlastne prišla na to, že ešte žiaden film ma takto nerozplakal, dokonca ani Titanic! :D Nechcem tu teda dávať nejaké podrobné info, kto chce, pozrie si to, ja teda určite ešte raz áno a vám len odporúčam. A fakt sa nenechajte odradiť tým, že to vyzerá tvrdo a nie pre nás, baby ;)

Ďakujem môjmu spolužiakovi, ktorý ma vlastne k tomuto filmu dostal a ja som si myslela, že to bude nuda :D To mu radšej ani nepoviem :D

Idem sa konečne niečo naučiť :D

Sen

22. ledna 2012 v 10:48 | Ashley
Dnes sa mi sníval sen, z ktorého som potom ráno mala taký zvláštny pocit. Taký skutočný a...dobrý. Bola som niekde pri mori, na pláži, šla som do vody a akurát vtedy začali chodiť väčšie vlny. Najpr ma bavilo čakať na nich a nechať sa uniesť keď som už videla, že sa idú rozliať. Postupne sa na brehu začali zhromaažďovať ľudia, aby ich ten koniec rozliatej vlny asi trochu osviežil a popozerali sa na tých, ktorí zostali vo vode. Na brehu ale bolo zvláštne, že to vlastne nebol typický breh ale niečo ako menší múr z piesku. Taký asi po pás pieskový múr, z ktorého keď ste zoskočili, začínalo more a na konci múra takisto sedeli ľudia. Ja som sa chcela vyhnúť poslednej vlne tak som bežala k tomu múru, chcela vyskočiť, čo sa mi nepodarilo ale a tak som sa len postavila na špičky, čo najvyššie k tomu múru a čakala či sem ešte voda dosiahne.


Zrazu ma ale zozadu chytila niečia ruka okolo pásu a zdvihla mierne vyššie aby sem voda z mora už naisto nedosiahla. Viem, že som si to dlhú chvíľu nevšímala, ale bolo mi fajn. Až potom, som sa otočila a bol tam chlapec, ktorý sa na mňa usmial a akotak sedel na tom múriku, nepovedal ani slovo. Ja som sa ani len nemykla, aj keď ma objímal chlapec, ktorého nepoznám, cítila som stále ten super pocit ( fakt super!).

Tak som sa ho spýtala ja či sa poznáme, on odpovedal, že ja jeho nie, ale on o mne vie a že čoskoro by sme sa aj tak stretli. Na to som sa ho zase opýtala, ako to vie, žeby sme sa čoskoro stretli (teraz sa nesmejte! :D sny občas nedávajú zmysel). On teda odpovedal na otázku otázkou a spýtal sa ma, či tiež chcem maturovať z chémie ( :D) Mne už vtedy došlo, žeby sme sa asi stretli na rovnakej škole, tak som sa pýtala ďalej na to, prečo vedel že ma môže zozadu objať a ja sa nevytrhnem alebo niečo neurobím. On zase na to, že nevedel a rozmýšľal či má vôbec niečo urobiť a toto prišlo prirodzene. Ďalej si ešte pamätám, že som si na mokré plavky dala sukňu. schmatla svoje veci a išla za ním lebo ma čakal a mali sme niekde odísť. Asi domov, pretože odrazu som sedela doma, niekto otvoril dvere a on sa zrazu ocitol v telke, tak sa mi zdá :D a to bol asi koniec môjho sna.


Gratulujem, keď ste to zvládli do konca.

Záver je, že nad tým roymýšľam a keďže som trocha naivná namýšlam si, že je to možno nejaký náznak lepšej budúcnosti a že tam ďalej v živote ma predsa len čaká niečo lepšie alebo aj niekto lepší...Chcem tomu veriť, pretože napríklad včera, vrátiac sa do reality, som sa zasa len presvedčila o známom - za dobrotu na žobrotu a o tom, že ľudia sú neskutoční egoisti, nemyslia občas na tvrdosť svojich slov a len tak ich povedia na "dobrú noc". No a potom spi.

Dnes chcem pokračovanie toho sna :)
Ashley

Mind control

19. ledna 2012 v 14:41 | Ashley
Prečo nie je také jednoduché nemyslieť an to čo nechceme. Prečo sa niektoré spomienky nedajú vymazať, zahodiť, skryť, pokrčiť a vyhodiť?


Viem, že naše myšlienky ovládame len my samy ale čo z toho keď len veľmi málo ľudí má nad nimi úplnú kontrolu. Vie ako na to. Ja by som takisto chcela medzi takých ľudí patriť. Neznášam, keď myslím na veci, čo ma zraňujú ešte aj po čase. Chcem na nich zabudnúť ale nebudem si klamať, proste sa to nedá. Nech si každý vraví čo chce, nie som natoľko dobrá aby som vedela myšlienky vypnúť. Podľa mňa tá skupinka čo to vie, musí byť dosť maličká. Nejakí tí čudáci čo celý dň meditujú, tí to možno dokážu ale bežní ľudia? Ich vlastne myšlienky a spomienky ich možno aj celý život zožierajú zvnútra. No a tu je asi moje miesto, v tejto skupinke. Aj keď nedobrovoľné, ale tu patrím.

Nemôžeš sa zamýšľať nad tým čo bolo, lebo len to ti bráni zažiť život ktorý je teraz.


Niekomu sa to povie. Preto som si to sem dala big písmenkami, bodaj by mi to aj pomohlo :(

Ashley


Človek verí sľubom človeka tak veľmi, ako veľmi ho má rád

14. ledna 2012 v 13:00 | Ashley

Tento týždeň som toľko krát chcela napísať nový článok, mala som toľko nápadov, podnetov o čom napíšem a ako šiel čas všetko to vyprchalo a mne už v hlave nezostal ani jeden taký čerstvý nápad na skvelý článok, ktorý tu mal byť. Nabudúce.

Prišla som však na tú vec v nádpise (áno presne! je to z mojej hlavy ). Vždy to tak je a ďalšia pravdivá vec za tento týždeň? Opäť krutá pravda ale čo narobíme s tým, keď ju aj tak nezmeníme.


Hovorí sa, že nikdy nevstúpiš dva krát do tej istej rieky,
ale pokiaľ toho človeka máš naozaj rád,
vkročíš tam toľko krát,
pokiaľ sa neutopíš.

Vlastne tieto 2 zistené veci aj spolu súvisia. Sú o tom istom.
Niekedy sa mi stáva, že na niečo celý čas myslím, rozmýšľam o tom a zrazu mi do cestu prichádzajú citáty, v tom zmysle, ľudia okolo mňa sa o tom niečom bavia v mojej prítomnosti alebo pozerám seriál a tam sa tá vec preberá takisto. Verím v osud ako už všetci iste viete a toto čo sa mi stáva ma v tom len utvrdzuje (to povedalo srdce, rozum by to preložil ako - ma v tom len klame).

Na svete je toľko citátov, poučení a prísloví a najlepšie na tom je, že oni sú ozaj pravdivé. A pravda neraz zabolí. Navyše keď niekde vnútri vieme, že tieto (ne)písané zákony/pravdy sa nedajú zmeniť trápi nás to ešte viac. Stále viac si myslím to, že celý život je o prispôsobovaní sa. A ževraj máme slobodnú vôľu...určite nie 100%-nú.

Idem obehnúť ešte vás ;)
Ashley

Rekapitulácia

8. ledna 2012 v 12:43 | Ashley


Tak, prišiel ten čas vyčítania sa, že som cez celé prázdniny nič užitočné neurobila, z mojich plánov som možno splnila takú polovicu ale to je len 50% čo je doosť málo na to s akým entuziazmom som si myslela, že všetko zvládnem :D Ako vždy, žiadna novinka. Keď si to teda zrekapitulujem:

1.pozrela som si až jeden a ol filmu po anglicky s titulkami - One Day a začiatok New Year´s Eve + upírske to ešte celkom zachránili (podotýkam bez tituliek! a rozumela som, akurát na konci, z toho Damonovho výlevu, mi tuším niečo ušlo )

2.neprepísala som si poznámky z bioly do schopnej verzie - toto ma štve asi najviac, konečne viem z čoho ísť maturovať a učiteľka čo ma učí vlastne nevie učiť a poznámky mať musím, no nič...aspoň na tú píšomku čo som flákla posledný deň sa musím pripraviť

3.pozháňať si, pozrieť niečo o starostlivosti o dieťa - nemyslite si! nie je to tak ako to vyzerá :D ale verili by ste tomu, že na nete o tomto nie je ani poriadny článok? alebo som len zle hľadala? ... no potrebujem to aby som mala aspoň trochu šajnu o tom, čo robiť s tými malými špuntmi keď sa mi náhodou podarí pozháňať džob au-pairky v Anglicku

4.potriediť si veci zo starého PC do notebooku - no, dokonca ani toto som nezvládla 100%-ne ... ten hlúpy požierač času Sims 3, NFS , Facebook atď. atď.

5.predať veci čo nepotrebujem na nete + mobil - no, toto jediné som akotak splnila. Inzeráty o predaji mobilu som len obnovila pretože to mám už dlhšie a záujemcovia stále mali nejaký problém tak bohužiaľ nič z toho a staré veci už visia na nete, len som zvedavá či ich vôbec niekto kúpi :D



To je zhruba všetko, radšej už ďalej nerozmýšľam pretože by som opäť prišla na niečo čo som neurobila a už aj teraz je toho viac než dosť. Keď som ta rozmýšľala, tento rok bude dosť ťažký. Mala by som konečne urobiť tie skúšky na vodičák (stále to odkladám, zistila som, že sa asi bojím a aj tak máme oničom auto, kde by som chodila? :D ), ďalej zmaturovať z angliny, začať vybavovať tú prácu v Anglicku, mať dobré vysvedčko na konci roka, keď bude práca vybavená prežiť to tam čo najlepšie a keď sa vrátim - šup, 4.ročník (stužková, maturita a všetko okolo toho).

Pravdu povediac, vôbec sa neteším, skôr bojím a cítim sa dosť zodpovedne. Predo mnou sú stále len ťažšie a ťažšie skúšky a rozhodnutia. Uvedomila som si, že som už prekročila tú hranicu kedy je si môžete dovoliť nosiť tie ružové okuliare a sem tam čosi nebrať vážne alebo to proste nechať tak. Odteraz už ide do tuhého :(

Idem sa mrknúť do tých zošitov
Ashley
 
 

Reklama