My bla-bla...

Som taká, aká som

5. ledna 2012 v 23:41 | Ashley
Koľko vecí, by som nikdy neurobila kebyže sa riadim hlavne rozumom? Koľko vecí mohlo byť ináč? Koľko hádok s ľuďmi som si mohla ušetriť? a koľko slov som si mohla nechať pre seba keby moje srdce nekričalo ,,Povedz to!" tak silno, že sa rozum zľakol, skryl a ono to už bolo...


Občas sa na seba hnevám, že som taká. Myslím tým taká, že city a tá emočná stránka má u mňa stále navrch. Nemám problém zabudnúť na to, že mám v hlave aj nejaký mozog a rozum keď moje telo vezme na parádu ten búšiaci orgán vo vnútri. V ňom je ukrytá všetka nádej, viera, presvedčenie a tak ďalej. Lenže teraz tu je so mnou aj rozum a on má na všetky tieto slová iný názov - naivita. A ja viem, že má pravdu.

Ale to, že je moja emočná stránka silnejšia aj tak tvorí moju podstatu. To som JA. Aj keby som to nasilu zmenila, bolo by to klamstvo a fakt nie je nič horšie než klamať samého seba. Tak teraz neviem. Menšie zlo? Ani na to si neviem odpovedať. A z toho mi vyplýva, že tento článok je vlastne zbytočný, len zamyslenie, ktoré ma neposunie ani vpred ani vzad.
Pekne.

Prečo sme tak zložití? :/

Ashley

Nech vedia, že som tu

2. ledna 2012 v 22:02 | Ashley

Stále mi znie v hlave pesnička Gabriely Gunčíkovej - Zustanu napořád. V Superstar bola pecková ale od CD-čka som asi čakala viac keďže ma mierne sklamalo, no táto pesnička sa mi predsa len dobre dostala pod kožu. Som zvedavá aký čas sa tam ohreje.

Mám být zátiší, kde pláč svůj neslyšíš?

Ten nádpis som do článku vhodila vlastne s tým pocitom, že s tým čo napíšem do vnútra článku nebude mať nič spoločné.
Idem písať o výbere menšieho zla. Ha! Prvá problematika - obidve možnosti sú zlo. Z toho vyplýva, že nech sa človek rozhodne akokoľvek buď nechá horieť oheň na streche a dúfať, že nezhorí nič podstatné alebo prísť s olejom v rukách, priliať ho a opäť dúfať, že nič dôležité sa nespáli alebo, že nespáli rovno sám seba hoci tu už je to riziko omnoho vyššie, tak prečo si aj tak niekedy vyberieme väčšie zlo?


Snáď nikomu netreba dokazovať to, že hlúpi majú šťastie. Mne sa už mnohokrát stalo mnoho vecí kedy mi osoba, o ktorej som vedela, že mi nesiahá ani po päty (verte mi, toto nie je moja namyslenosť ale pravda) vyfúkol šťastie rovno pred nosom. A štve ma, že keď si oni vyberaú väčšie zlo bez toho aby rozmýšľaniu o tom venovali aspoň 5 sekúnd tak ich oheň nikdy nepopáli ale naopak, zahreje vtedy keď je zima. A ako dopadneme my, čo sa príliš staráme?

My by sme mali mať číslo na hasičov v rýchlej voľbe. Aj to bude na cestách ešte zápcha a kým prídu tak nám zhorí vštko o čom sme rozmýšľali.

Hej, volá sa to moja najlepšia kamarátka nespravodlivosť. Neviem prečo existuješ, ale vďaka tebe som aspoň zistila, že občas treba byť sviňa, ak chceme žiť a niekde sa dostať.

Občas ale sú ľudia a veci pri ktorých to proste nejde a ďalej ostávam len tým tichým dievčaťom, ktoré sa usmieva aj keď by svoje vnútro najradšej proste vyplo ako televízor keď ide spať. Podstata človeka sa nikdy nezmení, svoju podstatu nedokážem zmeniť...

Nikto z nás ľudí, nie je natoľko silný aby nemal svoju slabosť. (Ashley)

Zase začiatok

31. prosince 2011 v 13:49 | Ashley

Pripadám si ako jediná, ktorej sa zdá, že začiatok každého jedného roka je o tom istom. A vlastne aj jeho pokračovanie je stále o tom istom. O polnoci si sľúbime hory dolz, sebe aj iným a po týždni na to väčšina z nás aj tak dávno zabudne a pokračuje vo svojom zaužívanom stereotype , na ktorý s obľubou nadávame a predsa sa k nemu vraciame :) čím to je?

Sme pohodlní a zmena je častokrát dosť ťažká.


Môj obdiv patrí ľuďom, ktorí vedia dodržiavať svoje sľuby, ktorých slovo má určitú hodnotu. Ja sama som si každý rok dávala hromady predsavzatí. Napríklad teraz, som už mala plynule hovoriť španielsky, blog mal mať návštevnosť nad 100-ku každý deň a mala som prečítať viac kníh :D No a realita? Španielsky viem akurát tak Adios!, Holá! a jednu farbu - blanco (aj to neviem aká to je), blog zanedbávam stále keď mám zlé obdobie alebo sa mi proste nechce (t.z. 3/4 času) a keď spočítam koľko kníh som prečítala za celý rok...to radšej pomlčím.

Preto tento rok nebudú žiadne predsavzatia, žiadne sľuby a žiadne plány. Bude len viera. V mojej hlave, v seba samú, v to čo robím a v moje ciele, ktoré chcem dosiahnuť v danú chvíľu. To mi stačí.

Veriť.


Na konci vám všetkým, ktorí počas týchto posledných hodín roku 2011 zavítate do tohto môjho skromného virtuálneho príbytku chcem zaželať všetko dobré a hlavne, aby ste si ani o jednej sekunde 2012, ktorá bude nasledovať nemohli povedať, že bola zbytočne premárnená, pretože život máme len jeden a ten, nech je akýkoľvek si treba vážiť a nezabúdať, že hlavne MY sami si ho tvoríme ;)

HAPPY NEW YEAR MY FRIENDS!!!


Ashley

Zlý mesiac

27. prosince 2011 v 10:15 | Ashley

Zdravím,


viem, zase som to tu raz zanedbala. Dobre viete, že keď na mňa raz príde také obdobie tak sem nezavítam poriadne dlhú dobu a teraz by som to opäť rada zmenila.

Ježiško mi konečne doniesol notebook čiže by som mala mať kopec času si tu rieiť a usporadúvať svoje veci. Musím si ešte zvyknúť na to vymenené Y a Z ale snáď to zvládnem :D

Môj život celý tento mesiac bol dosť na hovno. Nebudem tu písať detaily, nikdy som to nerobila ale tak tá väčšina z vás, ktorá sem chodila pravidelnejšie ma určite chápe.

Najbližšie dni vás určite obehnem aby som zistila čo máte nové, ako ste strávili Vianoce a vôbec obdobie čo som tu nechodila vy a dám sa do starých koľají. Štve ma keď niečo začnem a nedokončím a takých vecí je tu na blogu mnoho. To som ja. Tak zatiaľ takto v krátkosti ;)

Ou a skoro som zbudla. Nainštalovala som si sem sims 3 a ide ako po masle. Na starom PC som o tom mohla len snívať, tak veľmi nesľubujem, že so smenami začnem hneď...až keď dohrám :D nie, chcem sa snažiť :)
Držte palce ;)

ASHLEY

Veľakrát túžime spoznať iných, pritom dobre nepoznáme ani samy seba

4. prosince 2011 v 12:17 | Ashley



Ja som človek, ktorý verí v osud a v živote sa riadim zopár pravidlami, ktoré aj keď občas kruto znejú, sú pravdivé.

1.Všetko zlé je a niečo dobré. Čiže ak sa niečo zlé stane, musíte to brať tak, že príde niečo lepšie čo si ozaj zaslúžite a ktomu nadvezuje ďalšie...
2.Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Ďalšia veľká pravda. Každý dostane to čo si zaslúži.
3. Radšej počuť tú najbolestivejšiu pravdu ako najkrajšie klamstvo. To je moje obľúbené. Raní, ale neskôr za to ďakujem.

Včera som urobila vec, tú najjednoduchšiu ako sa môže zdať a takú čo po dlhom čase neľutujem. Usmiala som, úprimne som sa konečne zasmiala a sama som neverila, kto za to mohol :) Možno ma dokopal Boh k tomu, aby som mu napísala ale aj keď sme si písali úplne prvý krát, predtým sme spolu prehodili len občas zopár slov, našla som v ňom akoby druhé svoje ja. Je to úžasný chlapec a spoločné máme práve to, v akej situácii sa nachádzame.

Dal mi toľko energie a ukázal ako už on dlho bojuje o srdce dievčaťa, ktoré neskutočne ľúbi. Stačilo mi prečítať zopár jeho správ a dala by som aj ruku do ohňa za to, že to dievča je pre neho stredom vesmíru. Vtedy som ozaj nechápala, ako môže tak dlho odolávať. Priala by som si, aby aj mňa raz takto niekto ľúbil, ale zatiaľ som vďačná, že aj keď po sklamaní, po strate som opäť niečo, presnejšieho niekoho našla. :)

Moje srdiečko dovčera plakalo v kúte a čím ďalej tým viac síl strácalo. Ďakujem mu, že on ho včera naplnil svojimi slovami. Dal mi toľko energie ako nedokázalo ani 5 ľudí za celý týždeň. Jeho už určite tak rýchlo nepustím. Samozrejme ako kamaráta. Neskutočný človek.

Ashley

Keď stratím všetko, musím ísť ďalej

3. prosince 2011 v 17:22 | Ashley

Stratila som.
Stratila som to, čomu som donedávno vravievala všetko.

Mám za sebou najťažšie dni môjho života. Viem, že ja to nezmením aj keď ono to úplne zmenilo môj život. Pocit bezmocnosti. Presne ten.

Nič viac nemám chuť písať o tomto. Musím sa z toho dostať. Nebude to ľahké pretože momentálne je každá sekunda môjho myslenia venovaná jemu. V zlom, v dobrom. Nezaslúži si ani to, ale milujem ho a na tom nedokážem nič zmení. To zmení možno až čas a ktovie, možno ani ten nie. Nech už urobil čo chcel, nikdy na neho nezabudnem.

Idem ďalej.
Román dopísaný, dajte mi ďalší papier. Možno bude mať väčší úspech.

Ashley

Nezaslúžiš si ma

26. listopadu 2011 v 21:44 | Ashley
Včerajšom u mňa predstavoval scénu filmu, možno celý film. Dneškom to pokračovalo. Mala som chuť hodiť sa pod auto a mať so všetkým pokoj. Občas sa cítim tak ako teraz, v slepej uličke. Neverím ľuďom, s tým nikto nič nezmení. Sklame raz, sklame viac krát. Ľudia sú takí nemenia sa. Ani pre ľudí, ani pre lásku, ani pre nič. Jeidne pre seba!!!
A taký sa ešte nenarodil.

Keď niekoho potrebujem najviac vo svojom živote, nie je tu. Natára vám úbohé sľuby, pekné slová a totálne zatmenia mozgu. Chvíľu ste v tom a potom sa prebudíte a poviete si: ,,Načo som vôbec snívala?"
Vravím si to teraz.

Ak to raz budeš čítať, budeš vedieť, že to, čo píšem patrí tebe.

NEZASLÚŽIŠ SI MA!

ASHLEY

Úsek jednej cesty

25. listopadu 2011 v 15:57 | Ashley

Konečne som si istá cestou ktorou sa chcme momentálne pobrať. Milujem hudbu, umenie ako celok, čiže aj písanie. Snívam o textovaní pesničiek. Chcem byť textárkou.

Viem, že chcieť je síce pekné ale som celá nadšená už len z toho, že som sa ROZHODLA. So mnou je to veľmi zložité, možno kvôli tomu môjmu znameniu a samozrejme mojím ,,JA"- taká som. Idem teda na sebe pracovať, skúšať všetko možné. Vyskúšam a presvedčím sa či ľudia majú pravdu, a či je pravdivé Kto hľadá ten nájde alebo Komu sa nelení tomu sa zelení :D Momentálne som z toho veľmi nadšená a aj som sa včera odhodlala poslať tie moje básne do literárnej súťaže o ktorej som rozprávala už od prázdnin. Nedávam si veľké nádeje ale stále niekomu radím, že za pokus nič nedá a ja sama by som to nepraktizovala? Čo je už toto za radcu.

Tak veľmi by som si priala aby sa mi tento sen splnil a moje texty raz niekto spieval, možno ešte dokonca aj ja sama :D ale na to som mala zrejme skôr myslieť. Uvidíme, no umenie v mojom živote nikdy nebude chýbať. Nech už je v akejkoľvek podobe. Je ďalšou súčasťou, ktorá dopĺňa moju osobu a to sa len ťažko zmení.

Ashley

Čo bolí teba, bolí aj mňa

22. listopadu 2011 v 21:30 | Ashley

Uvedomujem si, že sem píšem len vtedy ak sa udeje niečo čo ma zarmúti, nazlostí a pod. Bude to asi tým, že vetdy sa musím niekde vyventilovať a povedať to niečo čo mám na srdci niekomu, kto vlastne ani neexistuje je zrejme ten najlepší spôsob aký som mohla vymyslieť. Blog to apsoň nikdy nepoužije proti mne keby sa vyskytol nejaký problém. Istota je poistka.

Človek občas ani netuší, akú silu má smútok. Dvaja ľudia sú šťastní, keď sa môžu deliť o svoje pocity. Jeden druhému tým dokazuje, že mu verí. V jendom z predchádzajúcich článkov som rozoberala to, že tejto dôvery vo zdvôverovaní sa som sa ani nedočkala a preto teraz, môže vyznieť ako paradx, že aj keď som sa toho tentokrát už dočkala, som smutná aj tak.

Plače človek, ktoréh milujem - plačem aj ja.
Ale on to určite netuší.

Divím sa sama sebe, že aj keď som sa dozvedela zrazu úplne prevratné veci aj na svoju osobu, aj na veci, ktoré si vraj mylne myslím, tak slzy, ktoré plačem nie sú preto. Sú pre smútok toho človeka. Preto ich budem považovať aj za slzy šťastia z toho, že som mu snáď pomohla podeliť sa s jeho smútkom a mohol ho kúsok dať aj mne aby ho on sám nemal veľa. Ja viem, možno si vy poviete, nech si to namýšľam ďalej ale ja vám poviem, že aj v to verím.

Netvrdím, že na tie slovíčka, ktoré ma zranili som ihneď zabudla. To nie. No chápem, že človek si v zlosti potrebuje svoju zlosť vybiť a smolu má práve ten čo je poruke. Dnes som to bola ja, možno zajtra to bude niekto iný, na kom si zlosť vybijem ja. Človek nikdy nevie. Ak to však pomohlo, chcem byť tým človekom znova, pretože je to pre niekoho koho ľúbim.

Ashley

Krivda

7. listopadu 2011 v 20:06 | Ashley

Najradšej mám ľudí, ktorí majú plné ústa múdrych slov adresovaných človeku čo ich má dobre zafixované a osvojené nie len teoreticky ale aj prakticky. Znamená to, že človek asi toho druhého až tak nepozná keď si dovolí tie ústa vôbec otvoriť. Och ako neskutočne ma niečo také dkáže vytočiť, keď mi niekto, kto by ma mal už za čas, ktorý má pozná POZNAŤ zaperlí takú radu až sa mi či gúľajú okolo celej hlavy. Je to vôbec možné?

Dostatočne ma to urazilo.

Na druhej strane je fajn pocit poznať samú seba, pretože je dôležitejšie, že ja viem aká som a čo je správne a ešte k tomu ak som o tom presvedčená na milión percent či už z osobných skúseností, poučení na základe chýb alebo z rozprávania iných, ktorí sa popálili. Síce ma mrzí, že to nevie aj človek, ktorý začína poučovať ale momentálne vážne nemám náladu vysvetľovať aká som. Mal by to už vedieť, ak nie, viac by pre mňa znamenalo ak by to SÁM zistil. Snáď raz.


Prosím čím skôr, pretože tretíkrát vtúpiť do tej istej mláky....
Ashley

Ani láska nie je spoľahlivá

4. listopadu 2011 v 18:00 | Ashley

Začínam sa pýtať čo stačí? Niekedy stačí úplne málo a pre niekoho to znamená všetko po čom kedy túžil a pre niekoho je to málo nepochopiteľné aby dal. Keď chcem mať pocit, že je pri mne niekto, s kým sa môžem porozpávať aj vážne nikto tu nie je. Občas sa cítim akoby som niektoré svoje pocity musela v sebe nadobro pochovávať, hlboko, pretože ak by som ich aj povedala bola by som najskôr odcudzovaná a nepochopená zároveň.


Chcem raz stretnúť človeka, ktorý to bude vedieť. Bude vedieť čím mi ublíži a preto to nebude robiť za nijakú cenu. Chcem niekoho, kto mi nebude klamať aj keď všetci klamú. Niekto kto nebude kompenzovať jeden zlý skutok všetkými tými dobrými - nie kežadý má rovnakú váhu. Všetko je v živote iné. Nikdy sa nenadýchnete presne tak isto ako naposledy, poviete tie istá slová ale predstavovať, myslieť a adresovať ich môžete úplne inému človeku a úplne inak.

Veľa vecí nerobím ja sama a priala by som si človeka, ktorý by ichz robil čo znamená, že si tú osobu určite nezaslúžim. Ale chcela by som ju poznať a uznávala by som ju zatiaľčo by sa našla nie malá kôpka ľudí, ktorí by sa jej vysmiali. Boli by to však tí, ktorí nechápu.

Ashley

Neoplatí sa

25. října 2011 v 20:52 | Ashley

Možno nemám právo cítiť sa podrazená ale bohužiaľ sa tak cítim. Neviem, kto vlastne má právo takéto nejasné veci súdiť ale koniec koncov, je to moja vlastná záležitosť. Každý by možno reagoval inak, ja som takýto typ.

Nemyslela som si, že ešte takto ku večeru mi najmilšia osoba môže úplne vyvrátiť celú teóriu môjho názoru, že tú osobu poznám. Zrejme nepoznám. Zrejme ani ona mňa. Neuvedomuje si, že tým, že robí dobro možno pre seba (myslí si to, no v skutočnosti tým robí aj tak len horšie) zraňuje mňa. Dookola to omieľam a predsa nikdy nesplním to, že nikomu sa neoplatí veriť ani zdôverovať. Čakáte od osoby to isté, pretože to je prejav citu, ktorý by ste vzájomne k sebe mali prechovávať a zrazu - diera, nič, prázdno, medzera. Zase som sa zmýlila keď niekomu vravím svoje city. Mala by som sa na to vykašľať pretože nikto si to nikdy nebude vážiť. Mám pocit, zže v tejto dobe už nikto nevie počúvať a zase keď sa ponúkam počúvať a pomôcť človek vás jednoducho udrie spätnou fackou.

Mám slzu na krajíčku.

A stavím sa, že osoba, ktorá za to môže na niečo také ani nepomyslí. Nikdy viac nechcem nikomu veriť na 100%. Nikdy. Neoplatí sa to a NIKDY, NIKDY nedostanete to, čo dávate. Tak načo toľko energie?

Ľudia za to nestoja. Najhoršie je, že vás o tom presvedčí aj človek, ktorého milujete a na to mu stačia maximálne 3 slová.
Toľko energie čo?

Ashley

Nepoznám

20. října 2011 v 20:40 | Ashley

Občas sa zamýšľam nad tým, že som vlastne hrozný človek. Alebo veľmi komplikovaná povaha. V skutočnosti nechcem nikoho raniť a zrejme to asi aj tak robím :( Je mi to všetko veľmi ľúto a chcela by som to možno vrátiť späť a urobiť inak, no len patrí to medzi 4 veci, ktoré nikdy nevrátime späť: 1. kameň, čo sme hodili, 2.príležitosť, ktorú sme prepásli, 3.slovo, ktoré sme povedali a 4. čas, čo sme premrhali.

Už som veľa krát spomínala, že slová sú dokonalá bodná zbraň. Prečo dokonalá? Pretože vždy mieria priamo na srdce.
Všetko čo mi kedy kto vie mi ostáva v hlave a páli ma ako plamienok na citlivom mieste. Je ťažké počúvať človeka, ktorý si myslí, že mu riadite život. Mám z toho úplne nahovno náladu. Nechce sa mi veriť. Neviem čo mám robiť. Neviem či vôbec niečo robiť.

Ja nechcem roviť zle iným ľuďom. Nechcem aby oni men robili zle tak preto nerobím ja im. Lenže je to zrejme len tá moja strana mince. Bojím sa, že keď niečo nezmením zase ma niečo zasiahne do srdca a na druhej strane neviem čo mám meniť. Už mi po líci steká slza.

Ja už neviem. Najradšej by som sa teraz niekde zatvorila pred ľuďmi aby som nikomu neprekážala v jeho živote pretože práve tak sa momentálne cítim. Ako v chyba v živote každého, kto ma pozná. A tento pocit, myslím si, je už viac než zlý.
Najradšej by som úplne zmizla alebo priala osobám, ktoré ma poznajú aby sa dal vrátiť čas a nepoznali ma. Žilo by sa im asi lepšie :(

Ashley

Vnútro vraví veľa, ale počujeme to len my

10. října 2011 v 21:56 | Ashley
A teraz ste si povedali. No bohvieako sa s tým dizajnom nepotrápila :D. A viete čo? Budete mať aj pravdu. Je to len taká prvá etapa, terba mi ešte doladiť detily, vynoviť menu a popisky k nemu. Takže budem mať motiváciu prísť sem, nie ako doteraz.

Už som sa do toho tempa konečne nejak dostala. Neviete si ani predstaviť ako ťažko sa mi dostávajú tie informácie, ktoré potrebujem do hlavy. Zrejme starnem. Stihla som už byť aj týždeň chorá, všetko doháňať bol zabijak a teraz sa mi konečne uvoľnil čas zavítať aj sem. Je to kvôli nešťastiu jednej učiteľky, mojej triednej. Zlomila si ruku a teda som ušetrená od hromady domácich úloh z matiky. Nechcem byť teda hnusná, prajem jej aby bola v poriadku ale na druhej strane som aj vďačná tej náhode. Bolo načase si aspoň trošku uvedomiť ako sa my študenti môžme cítiť.

Posnažím sa po dlhom čase takisto prebrázdiť vaše blogy a usúdliť sa sem. Dúfam, že som vás novým designom veľmi nevyľakala alebo neodplašila. Je potrebné zmeniť tu niečo. Veď som to spomínala už dlhý čas.

V mojom živote sa ináč nezmenilo skoro nič. O pár dní mám narodeniny - 18 a necítim vôbec nejaký pocit uspokojenia. Skôr naopak. Frustruje ma to. Oco mi nesutále pripomína, že sa mám prihlásiť na vodičák, už aj peniaze mi dal lenže ja sa vlastne trochu bojím. A ešte ďalší dôvod je, že nijaká spolužiačka momentálne nejde. Nemám s kým aaa ešte posledná dilema je, kam vlastne ísť? Tu v mojom meste kde každý vraví ako sa to odflakuje alebo dokádzať asi 20 km?

Momentálne sa cítim smutná. Navonok sa to snažím čo najviac skrývať, pretože ak mi niekto položí otázku prečo vlastne som smutná, vymyslieť odpoveď bude pre mňa to najťažšie čo môže prísť. Sama neviem. Je toho viac na jednom. K tomu ešte pripeje dohovor osoby, ktorá vás akože má rada v zmysle: aké máš ty problémy? nič si poriadne nezažila...

A ja sa mám usmievať...

Niekedy to nejde ani vnútri a najhoršie, že príde čas, kedy to nebude možné už ani navonok.

ASHLEY

Nikdy neviete kedy sa pre vás zastaví čas

7. září 2011 v 19:55 | Ashley

Je to strašné. Je to smutné, že odchod človeka, ktorého ste ani osobne nemuseli poznať vo vašich očiach vyvolá slzy. Nikdy som nebola nejaká extra fanúšička hokeja ale to, že tento hokejista, pán hokejista a myslím si, že aj skvelý človek, už nie je medzi nami je pre mňa veľmi smutné. Pôvodne som chcela písať článok o tom ako mi je tento čas nahovno, ako som predvčerom v duchu nadávala na svojich rodičov a hlavne otca a aké depresie mám z toho ako na nás v škole tlačia aby sme si vybrali predmety, z ktorých chceme maturovať už teraz a tak vlastne rozhodli o svojej ďalšej budúcnosti. Ale nebudem. Sú horšie veci. Preto z hlbky srdca vyjadrujem úprimnú sústrasť celej rodine Pavla Demitru. Ozaj nikto netuší, kedy príde ten jeho čas. On to určite takisto nevedel. Jeden rutinný let na zápas a predsa. Do poslednej chvíle som verila, že práve on je ten, čo to prežil. Bohužiaľ, nestalo sa tak. Prajem mu teda, aby našiel svoj pokoj v nebi a dával pozor na svoju rodinu aspoň takto. Anjeli sú všade, on nech bude jedným z nich :(

Ashley.

Stále to nevnímam

4. září 2011 v 22:53 | Ashley

Aj keď z každej strany už dobrý týždeň počúvam ako sa to kráti, že 2 mesiace sú preč, opäť tá odporná budova, ja si stále neuvedomujem, že už o takých 11 hodín tam budem zase začínať nový rok. Idem to tretieho ročníka na gympli a viete čo? Aj sa celkom teším. Už som sa cez prázdniny začínala nudiť. Dobre viem, že o zopár dní už budem nadávať ako rýchlo a čo všetko od nás vyžadujú ale niekde v kútiku duše budem vedieť, že je to pre moje dobro.

Zisťovala som si čosi viac o fakultách psychológie, keďže podľa všetkého to bude asi moje záchranné koleso, ak nič iné nedokážem vymyslieť. Z umenia mi je asi prd, keďže ako dieťa som také rozvíjacie krúžky zameškala a nevenovala im pozornosť. Komu sa teraz sťažovať? Bohu? Že nedal deťom vyššiu inteligenciu? Možno. Ale aj tak je to zbytočné. Späť k veci. Prišla som na to, že zmaturovať by mi tak bolo treba z biológie a nosky. V Bratislave sú asi nejakí naveľa a tam si žiadaju aj matematiku. A toto doo mňa nežiadajte, čiže Bratislava bye-bye.

ON ( dám mu už meno, veď by si aj zaslúžil, bude Niňo ;) ) Čiže, ten môj niňo mi dnes sľúbil, že keď si zarobí na autíčko vezme ma na koncert Simple Plan :D Zbožňujem také tie plány ktoré trepne a snívame o tom čo bude a čo by sme chceli a bla bla. Ďalej máme ísť na dovolenku pretože tento rok so mnou nešiel na kolotoč - centrifúgu a povedal, že pôjdeme na tej dovolenke. Najlepšia bola hláška (zahrešil ale vtedy sa to tam masaker hodilo :D ). Keď som povedala, že za to, že so mnou nechcel ísť keď bola centrifúga tu, bude so mnou musieť ísť aspoň 5 krát a on na to :D :D : Hej, a neuj**em ti náhodou rovno celý kolotoč? :D :D Neznášam keď niekto hreší, keď on možno ešte viac ale toto som si s radosťou opakovala a smiala sa na tom celý deň :D Niekedy by stálo za to písať si to všetko čo zapotí, zaručene by som sa posmiala aj keby mi po lícach stekali slzy.

Keď si to tak dozadu premiestnem. V novembri to budú tri roky čo s ním som. Mám pocit, že práve pri ňom som dospela. On zase dospel pri mne. Teraz bude maturovať a ja som s ním vlastne bola presne od 1.ročníka na strednej. Ako rýchlo to ubehlo a koľko vecí som s ním zažila. Ak dám bilanciu, rozišli sme sa najviac na 3 dni. Mám zopár jaziev, ktoré stále bolia ak na nich niečo/kto pritlačí ale na druhej strane mám ooveľa viac "liekov",ktoré jazvy zaceľujú. Neviem prečo ma to napadlo písať práve teraz, ale myslím, že on je človek s akým by som si vedela predstaviť budúcnosť. A ak by aj nebol, ja už teraz viem, že by som si opäť našla niekoho veľmi podobného jemu.

Dopĺňa ma. Inokedy vyslovíme to isté a smejeme sa ako sme sa našli. Niekedy zase vidíme tú istú mincu ale každý z druhej strany. A o tom to je.

Tak, ideme na to mládež ;)
Prajem veľa šťastia každému, koho zajtra čaká prvý deň v škole.
Ashley

Aspoň niečo

3. září 2011 v 10:50 | Ashley

Posledný týždeň som si vydobila možno aj vďaka hádke pri ktorej vyzeralo, že ako vždy pravdu nemám (samozrejme, som sa toho slovne ani nedočkala), no aspoň skutky nasvedčujú niečomu inému a tak sa teším, že tento posledný týždeň prázdnin mi bol želaný.

Včera opäť PO. Poviete si, že mi už musí poriadne šibať keď nerobím pomaly nič iné len furt čosi nakupujem. Ja za to nemôžem, nemyslite si, že som nejaké rozmaznané decko, čo má veľa peniažkov na rozbíjanie. Nie, to nie som. Len som mala šťastie, že sme v poslednom čase tak často chodili na nákupy.




Dnes je klasicky sobota - upratovanie. Rozhodla som sa pustiť aj do skrine. Upratujem ju aj viac krát, lenže o 3 dni to tam vyzerá presne tak ako pred upratovaním. Aby ste sa mohli zhroziť poskytnem vám aj V.I.P zákulisné zábery toho čo ma čaká :D Chcem zopár vecí, čo nenosím aj povyhadzovať, alebo skôr odložiť a odpratať do babči. Tam sa budú mať dobre.

Keď teraz pozerám na tú fotku, to je fakticky katastrofa. Vážte si, že sa tu s tým ,,chválim" ! :D

Ešte teraz ma napadlo, že by sa mi tam zišli aj nejaké vešiaky na opasky aleb ja neviem. Ako máte vy poukladané opasky v skrini? Mne sa tam len krútia jak hady a potom to v tej poličke na druhom poschodí vyzerá ako po 3. svetovej. A zase som si spomenula na to, že cez prázdniny som sa ani trocha nevenovala grafike. Bože, to bol súvis, ja viem ale faakt! :( Hanbím sa za seba. Facka!

A mimochodom. 1.8 som žila v tom, že je 2.8. No nešibe mi zase? Ale aj tak som mala sviatok kvôli koncertu SP. Nemám žiadny nardky ani meniny, aj keď ďakujem za niektoré priania :D Sviatok bol len preto, že som smútila kvôli mojej neprítomnosti na koncerte. A ešte keď som čítala tie twíty na twittter-i od Seba, Chucka, Jeffa, Davida aj Pierra. Ach. Ale 2 spoty Seba vám tu musím dať :D

Dear Europe, please get softer toilet paper. Sincerely, my ass.
Drahá Európa, vyrábajte prosím jemnejší toaetný papier. S pozdravom, môj zadok.

Earthquake in Prague? No...The doors to the venue just opened.
Zemetrasenie v Prahe?...Nie, to sa len otvorili dvere dovnútra.

Ja tých chalanov zbožňujem a to ich ani nepoznám :D

Ashley

Keď to zhodnotím je to nanič

1. září 2011 v 12:41 | Ashley

Túto stránku teraz otváram už ani neviem po koľký krát. Výnimočný je však v tom, že sem konečne aj niečo píšem. Prázdniny končia, ja mám z toho depky a či vlastne ani nie z toho ale z toho ako som ich strávila. Nijak. Dni, ktoré stáli za to môžem spočítať na prstoch jednej ruky a to je, povedzme si narovinu, nahovno štatistika. Čo už. Ideme študovať. Zaručene sa teda nudiť nebudem.

Prečítala som knižku od Paula Coelha - Jedenásť minút. Prekvapila ma, v dobrom. Čítala som už aj Na brehu rieky Rio Piedra som si sadla a plakala ale to bolo oničom oproti tejto. Môžem to možno zaradiť k ďalším drobnostiam, ktoré mi zachránili prázdniny aspoň z 1%.

A dnes? Dnes mám sviatok. Keď si pomyslím, že dnes sú Simple Plan v Prahe, tak blízko ( ha! blízko :D ) odo mňa a ja tam nemôžem byť zase mám depku. Ja však na ich koncert niekedy pôjdem! Veď oni ešte prídu, verím tomu. Prajem teda všetkým, ktorí sa tam budú zabávať príjemnú zábavu a pozdravte ich odo mňa ;)

Zase som toho zažila aj pomerne dosť, lenže komu by sa chcelo písať, však? Poviem len toľko. Povedala som si, že celý tento mesiac sa nebudem s nikým hádať. Aj keby som mala pravdu ( ako väčšinou sa snažím povedať, že mám ale čo už. ). Pochopila som, že sú ľudia, ktorí neprijmu inú pravdu, než tú svoju a vy si tak len zbytočne čerpáte energiu a dostávate sa na vlastné dno. Tí ľudia vám za to nestoja. Majú však oveľa viac dobrých vlastností a vedia vás vždy rozosmiať preto ich len tak nedokážete pustiť k vode a žiť bez nich, keď sa raz stanú vašou súčasťou. Dávate im šancu až pokiaľ neprekročia hranice. A ja mám tie hranice dosť veľké. Možno to bude na škodu, ale nikto nikdy nevie...

Fotečky k článečku

22. srpna 2011 v 23:20 | Ashley

Teplo napísaný názov, že? :D Ale tak podstatu snáď každý pochopil. Tu vám vycapím, zopár tých vecí, čo som kúpila :)




Akoo, tie moje fotky sú vážne oničom. Tie rifle vyzerajú v skutočnosti oveľa lepšie :D Ale tak aspoň niečo. Veci keď mám na sebe fotiť poriadne neviem. A veľké zrkadlo máme v takej chodbe kde svetlo nie je nikdy :/


Moja najväčšia radosť :D


A puzzle nakoniec.


Chýbajú ešte tie prezuvky a 2 páry tenisiek. Prezuvky sú však nezaujímavé :D Normálne šľapky a tenisky si každý vie predstaviť :) klasika a čierne. Tak to by bolo asi všetko. Som rada, že som sa k tomu tak skoro dokopala :D

Choďte už spať, aj ja idem :D
ASH

Toľko vecí a tak málo času

20. srpna 2011 v 19:00 | Ashley

Odohralo sa toho aj celkom veľa. Myslím, za ten čas čo som sem ničím neprispela. Takže prvá správa bude výhovorka - mala som PC v oprave :P

Stále sa mi reštartoval hneď po tom čo som ho vypla a ja som sa už bála, že to bude opäť nejaký vírus. Našťastie nebol, išlo len o grafickú kartu. A teraz mám novúú, a to znamenáá, že mi ide The Sims 3!!! :D Som happy človek ale ešte sa tam ani trochu nevyznám, je to očosi iné ako 2-ka a dalo mi aj dosť zabrať pokiaľ to nainštalujem. Babrala som sa s tým asi do polnoci keď sme prišli z Poľska.

A tu je ďalší záchytný bod. No, bola som na nákupoch a dni predtým ešte na ďalších nákupoch čiže mám toho teda celkom hodne. Najväčšiu radosť mi robia čižmy na zimu, ktoré mám z 50% zľavy takže stáli asi 9 eur. A sú úplne božské. Neskôr dám fotky. Ak mám písať ďalší zoznam vecí, ktoré mám nové tak to budú 2 páry tenisiek - jedny klasické druhé úplne čierne, obe nízke. Trápne prezuvky do školy, jeden sivý svetrík, ďalší trošku dlhší svetrík taký jemne kaki farba. Nové rifle (aleluja). Ďalší takpovediac kardigan - čierny aj keď už nie taký dlhý ako ten čo som spomínala minule. Fúú no a ptm ešte také spodné prádlo, to tu popisovať radšej nebudem :D Ale musím povedať, že som viac ako spokojná :)

Chcela som asi pred 3 dňami napísať článok o mojjich pocitovh keď som čakala v nemocnici na mamu zatiaľ čo šla na rontgen. Plno vecí som si uvedomila so sluchátkami na ušiach a ďakovala som, že tu sedím pre to aby som čakala na mamu a nie na moje výsledky, alebo sa nebála o moje zdravie ako všetci tí ľudia, ktorí okolo mňa neustále prechádzali. Cítila som sa tak mimo diania a zároveň tak v obraze. Ten článok možno ešte napíšem. Ak sa dokopem.

Mám aj ďalšie puzzle ľudia. Šteniatka. To je radosti :D a mám vlatsne ešte kopec vecí, ktoré som chcela povedať ale opäť nestíham. Naučila som sa pliesť fishtail za pomoci youtube - každý hneď chválil, takže to stálo za to. Kúpila som si tiež formičky na muffiny čiže sa do toho ozaj onedlho pustím. Dnes som bola aj u babky kde som pohrabala celý dvor kým ho mama pokosila. Fuška. Uštipol ma hovädo ovad, nenávidím hmyz a špeciálne vás ovady! Aaa ozvali s ami záujemcovia o veci z bazáru. Konkrétne dvaja. Peniažky sa sypú. A mnoho ďalších vecí...

Ashley
 
 

Reklama