My bla-bla...

Zháňam knižku

14. srpna 2011 v 12:57 | Ashley

Mám také nutkanie písať. Ale nechcem písať tak obyčajne, pretože si myslím, že tak píšem. Chcem sa naučiť písať trochu profesionánejšie. Zlepšovať sa. Napríklad v poézii. Preto by som si chcela prečítať knižku od Jozefa Urbana - Utrpenie mladého poeta. Zistila som si o nej niečo na nete a vyzerá na vhodného adepta. Dokonca som naďabila na jednu literárnu súťaž, ktorá vyzerá sľubne a je tam celkom pekná výhra. Len sa obávam, že s mojím amatérskym písaním, veľkú šancu uspieť nemám. Priam žiadnu, ak mám byť úprimná. Ale veď nehovorí sa nadarmo, že všetko sa dá, ak chcem. Tak dúfam, že by ma tak škaredo neoklamali :(


Ďalej som včera začala predávať svoje veci, ktoré nepotrebujem na internete. Konkrétne na Bazoši. V prípade záujmu mi môžte napísať do komentárov, že chcete link, pošlem vám. Zatiaľ tam mám jedny kraťasy a 2 knihy. Dnes by som chcela pridať prsteň. čo mi je veľký a ďalšie knihy. Zatiaľ sa nikto neozval, ale aj tu budem vytrvalá, dokým sa neozve nejaký záujemca :D

Chcela by som aj otvoriť knihu angličtiny, ktorá ma čaká v tomto ročníku. Požičala som si ju od neho. Som zvedavá, kedy sa k nej donútim a tak dopracujem.

V hlave už mám konečne koniec tej mojej nekonečnej poviedky. Teším sa keď ju dokončím a prejdem na tú druhú, ktorú mám rozpísanú. Pokiaľ ma to baví :D Ďakujem, že tie moje žvásty niektorí čítate. Neskutočne ma to teší.

Som rada, že mám tento blog. Hoci je ich tu asi 20 miliónov ďalších (asi som trepla, alebo ani nie? ) a môj nepatrí ani k nejakým známym teší ma to. Teší ma, že som spoznala mnoho vašich blogov a ďalej aj spoznávam. Je to tu ako druhý svet, kde môžem ukázať aj svoje iné ja, ktoré mnoho ľudí nepozná a ak by poznalo, myslím si, že by ani neuznávalo z toho dôvodu, že dnešná mládež umenie a veci o snívaní alebo ako to nazvať ani nepozná. Nie to literatúru.

Plná entuziazmu
Ashley

Nice words can easily caress your soul

12. srpna 2011 v 15:18 | Ashley

Od jarmoku plynú dni, ktoré konečne zaraďujem k tým, ktoré za to stoja a neľutujem, že prebehnú a prázdniny sú zasa len o deň kratšie.


Predvčerom som si urobila nákupný výlet do PO Maxu s ním a jeho sestrou. Mala ísť ešte aj jej kamoška ale niečo jej do toho prišlo tak sme sa vybrali len my. Stále mi ešte príde také čudné pozorovať ho ako šoféruje :D bojím sa, že ja to nikdy tak kľudne nebudem vedieť. Nešla som tam s nejakými veľkými cieľami na nákup ale to, čo som chcela som aj našla. Takže mám balerínky a opasok. Hnedé. K jednému takému, neviem ako sa volá. Kardigan? :D




Stiahla som si CD GLadiátoru a teraz to v kuse počúvam. Fakt má ten Miko bohovský hlas. Hodil by sa aj na zahraničné rockové pesničky. Potom som si stiahla ďalšie 2 CD od Polemicu, ale zasde ich štýl nie je pre mňa vo všetkých piesňach. Len v niekotrých :) A nakoniec som už doskladala moje puzzle. Keby mi niekto dal ďalšie tak ihneď začínam skladať. Mňa to tak strašne baví, nechápem. Ale bol by to trochu drahý špás a navyše by som ani nevedela, kde to mám dávať.



Ináč už mám asi 4. či 5. deň šošovky. Bože, to bol trapas keď som si ich musela prvýkrát nasadzovať pred tou sestričkou. Ruka sa mi triasla jak starej babe a nemohla som sa do oka ani trafiť :D Je to navyše také blé, pchať si niečo do oka. Ale zvykám si. Dá sa povedať, že vyberanie mi ide lepšie než nasadzovanie ale ozaj ide len o silu zvyku. A šošovky sú pohodlnejšie, len sa o ne treba dosť pozorne starať. A mama navyše povedala, že radšej by mi už zaplatili operáciuý keď budem mať viac ako 18 a ustálený zrak. Jupííí. Nerada som rodičom finančne na obtiaž a tá operácia je dosť drahá, ale tak je to jedna vec, ktorú by som si vážne veľmi veľmi priala. Mať pokoj na celý život.

Vážte si svoj zrak. Za okuliare alebo šošovky alebo aj operáciu máte niekoľko 100 eur naviac na hocijaké iné veci. Oblečenie alebo somarinky, ktoré vás potešia. Čo by som ja za to dala.

A k tomu nádpisu. Napísal mi jeden kamarát z tej jeho partie, s kým som bola na jarmoku. Na také slová sa vážne nezabúda. Veľmi ma potešilo keď mi napísal, že ON má šťastie, že má také dievča (ako mňa :D ) a že som zlatá, milá a bezprostredná a že to sa mu páči, že som sa dokázala baviť aj keď som tam bola jediné dievča. Aaach. No celý ten deň som vďaka tomu mala oveľa krajší. A opäť si poviem - ako málo stačí :)

Teraz som dopila plechovkvé pivo na prázdny žalúdok
a akosi sa mi točí hlava :/
Ashley

2.deň jarmoku

8. srpna 2011 v 18:26 | Ashley

Druhý deň, čiže sobota bol takisto perfektný ako ten predchádzajúci. Najprv to vyzeralo, že nikto nemá plán a bude sa diať len to čo príde, ale nevadilo mi to pretože to čo prišlo, stálo za to. A tak sme čakali na vystúpenie Polemicu.



Začať sa malo o 20:00 samozrejme klasické meškanie tam bolo ale nie také ako deň predtým. A keď to prišlo, všetci sa napučili dopredu pred pódium. Akosi som necítila také nadšenie ako na Gladiátor. Bolo to asi tým, že od Polemicu som poznala nanajvýš 2 pesničky, pričom tie, čo zahrali prvé, tak o tých som nemala ani šajnu. Preto som s ním dovtedy tam len tak stála a prizerala sa. Až keď začínalo skákať stále viac a viac ľudí, nedalo mi to a donútila som ho aby sme sa zapojili. Možno nie tak šialene ako niektorí jedinci ale bola to sranda. Pripadala som si skôr, akoby som tam tancovala a skákala s kamošom než s frajerom alebo najlepšie to vystihne, že aj aj v jednej osobe :) Opäť jedna vec, ktorú som si teda uvedomila.

Už trošku unavení, sme sa aj s jeho partiou pobrali oddýchnuť si na miesto, kde sa stretá každý s každým každý rok :D Pri jednej obrovskej detskej nafukovačke proste aby sme si tam vypili kofoly (dnes bol každý z nich nasucho, čo som len ja ocenila) a počkali zase na ďalšiu skupinu Chiki Liki Tu-A :D




Tu bol asi ten istý scenár ako predtým, možno skákania už trošku viac a skôr hoci som tu poznala ešte menej piesní - LEN jednu :D A boli to ináč týpci. Páčilo sa mi ako flegmaticky komunikovali s publikom, že : ,,Ta povedali nám, že by trebalo i s vami komunikovac, ta komunikujeme a tota pesnička še volá...." :D a podobné drísty. Proste peckovo bolo. Skončilo aj toto a naši skvelí programátori zabili zábavu v plnom prúde tombolou. Perfektné čo? Tak nič, aspoň ďalšia kofolka na posilnenie a na záver diskotéka na námestí. To bola úplná čerešnička na torte. Bože, s tými chalanmi z jeho partie som sa perfektne zabavila. Už dlho som si tak skvele nazatancovala a nevyskákala sa a nezabávala. Najlepšie bolo, keď pustili nejakú pesničku kde sa spievalo : ,,Name of the game (a všetci z nich zakričali) Football !!" :D s takou húževnatosťou akoby bojovali za svoju vlasť keďže všetci sú futbalisti. Proste pecka, čo viac povedať. Aj tie hlášky čo spotili za celý čas stáli za to, len keby som si to pamätala. Ale smiala som sa celý večer.


Domov som teda došla o 3 a vážne spokojná s celým týmto víkendom. Bol to asi najlepší jarmok aký som doteraz zažila. Alebo apsoň jeden z najlepších. Najviac sa mi páčilo, že som si uvedomila ďalšiu vec o mojom vzťahu. Že mám niekoho, kto pre mňa nie je len niekto koho milujem ale aj koho mám rada ako najlepšieho kamaráta. A ak by sa aj raz stalo, že by sme nemali partnerský vzťah, tak o ten kamarátsky s ním, budem bojovať nech to stojí čo to stojí :)

Spokojný Ashley

1.deň jarmoku

6. srpna 2011 v 14:37 | Ashley



Asi som sa nezmienila č? :) Tak áno, ako každý rok tu máme jarmok a včera som prežila ten prvý deň. Nečakala som veľa. Čakala som nudu a bezduché chodenie a pozeranie na všetkýcb okolo mňa, keďže som mala ísť s partiou, s ktorou teraz on chodí. Z tých asi 8 ľudí čo tam boli (podotýkam všetci chalani) , som poznala až 1, čiže som očakávala tie trápne zoznamovačky. Spočiatku bola len jedna, za triezveho stavu (nie môjho - ja furt ale ich). Išli si kúpiť piť a mne sa to už predtuchy pomaly začínali plniť ale čo potom? Zavolala mi spolužiačka K., kde som, či sa nestretneme aaa ja som dvakrát nerozmýšľala.

Opustila som jeho a ich partiu. Dohodli sme sa, že sa potom niekde stretneme. Tak som si išla ku K. a bola som šťastná prešťastná vám poviem. Škoda len, že tu nebola aj T. tak sme jej kúpili aspoň perníkové srdiečko aby vedela, že sme na ňu mysleli. Kecali sme o tom aké máme prázdniny, počúvala som o jej zložitých vzťahoch a potom sa tam aj mala stretnúť s nejakým Milanom, tak niekedy dáme stretko a tam mi všetko povie aj o tom.




Okolo pol deviatej sme sa natrepali dopredu pred pódium, kde po nás tak čudne pokukovali takí čudní chlapi - ale jeden tam pri nás bol výnimka. Ja som si ho len chcela pozrieť keď ma K. na neho upozornila a akurát sa otočil aj on, trochu sa usmial a potom mi vravela, že sa otáča stále, až kým ho to neprestalo baviť a trochu sa posunul :D ale zlatý bol, musím uznať. Už dlho som nezažila ten pocit, keď sa snažíte zaujať pohľadom chlapca a zabúši vám srdce keď sa otočí a usmeje. Musím však povedať, že to srdce mi teraz nebúšilo (nemalo najskôr prečo) ale každé dievča poteší keď jej aj niekto neznámy ( a fešák)dá najavo, že iskierky by boli, ale svoj oheň, ktorý ma hreje som už zapálila inde z iných iskierok :)

Tak sme čakali kedy začne hrať ten Gladiátor a Mikoo :D oo bohovsky mal hlas, ale ešte predtým som chcela, že samozrejme mali spozdenie (nie je to trochu české slovo? ) a začali až o hodinu, kedy už K. volal Milan a prišla jej kamoška tak sme sa rozlúčili a ja som sa už hľadala opäť s ním. Videla som, že je trošku mimo, ale kamarát s ktorým som sa zoznámila v tom triezvom stave, už v ňom nebol ale bol na tom o podstatne horšie.

Nejak sa potom všetci opäť pozbierali a našli, ja som sa ešte zoznámila s jedným, o ktorom som si čas predtým myslela, že je mi taký nesympatický ale potom ma stále otravoval až to neliezlo na nervy len mne. Tu sa pekne ukázalo ako ľudia v hladine alkoholu strácajú zábrany. Ako som všetko pzorovala okolo seba, videla som D.(jej vzťah je tu dosť rozoberaný) konečne aj na vlastné oči ako podvádza svojho frajera a pritom reve, že ju nechal. Samozrejme, že ho podviedla aj predtým už milión 500 000 krát a on sa k nej chudák vždy vráti aj keď mu každý vravel aká je to k****. A tak sú raz spolu, raz ona reve, že ju on nechal a potom sú zase spolu, no a tak. Bohužiaľ. No nečakala som, že to bude s Patrikom. Taký zlatý chlapec, no ten sa dal akože poooriadne dole, a to keď je s ním takto, nevie čo robí. Ale aj tak je ináč zlatý. Len kamarát s tým jej frajerom. Tak to dopadne...

Ale na tento večer opäť nezabudnem. Najviac som si doteraz pamätala jarmok, pred 2 rokmi s No Name, keď som na ďalší deň odchádzala na dovolenku a plakala som pri ňom. A on mi dal jeho náramok, ktorý tak pekne voňal, že keď som v autobuse potom spala, mala som ho pri nose a mala ho vždy na mysli.


Viete, keď hral ten Gladiátor, okolo mňa skákali ľudia, mala som možno chuť skákať tiež a cítiť sa slobodná ale ja som si uvedomila, že mám ešte väčšie šťastie len tak stáť, opierať sa o neho zatiaľ čo ma zozadu objímal a spievať si, a tancovať s ním, a počúvať keď po ten miliónty krát vraví, že ma miluje. Vtedy som zistila, že aj keby som sa mala trápiť kopec dní za sebou alebo sa sťažovať, raz príde deň aký bol včera a ten mi za to bude stáť. Niektoré hádky, sú úplne zbytočné a predsa sa nimi zaťažujeme. Včera som si priala aby Gladiátor hral aspoň ešte hodinku naviac a ja som tam s ním stála. Prešla som si veľa vecami, veľa krát ma zranil a keď si spomeniem na niektoré z nich, doteraz ma zabolia tak veľmi ako vtedy ale málokedy si spomeniem na to, koľko krát prevýšil také dni tými, ktorými mi dokázal, že je to vážne. A že tu už končí pubertiacka sranda. Začína sa ozajstný život, ktorý chce žiť so mnou. A je ešte paradoxom, že toto mi prvý krát napísal raz v noci do sms-ky si pred týždňom. Prvý krát za tie 2 roky a 8 mesiacov. Tu som si uvedomila, že tieto slová, sú také, čo sa nevravia len tak a on to dobre vedel. Preto ich ani nikdy nevyslovil, keď ich nemyslel vážne. A preto som sa až rozplakala, a som šťastná.

Áno som s ním šťastná. A vravím to aj vo vedomí všetkých chýb, ktoré spravil, aj ja som spravila. A beriem na vedomie aj to, že viem, že ma ešte niekoľko krát zraní, ja ho zraním tiež a nejakým zázrakom je stále tu pri mne ako som ja pri ňom.

Ashley

Who am I ?

4. srpna 2011 v 23:34 | Ashley

Občas mávam taký blbý pocit, že sa vôbec nepoznám. Stále sa zrejme hľadám a aj keď viem povedať čo v živote chcem, neviem či to chcem naozaj. Možno robím veci, ktorými si zbytočne komplikujem život a nuvedomujem si to pretože v danej chvíli to považujem za to najlepšie, čo som mohla urobiť a s odstupom času sa na to pozerám ako na úplný trapas. Takže preto neviem kto som. Akurát všetci si myslia, že viem. Ale všetci sa mýlia. To by ma až tak neštvalo. To je práve to najlepšie na tom. Neskutočne ma však štve, že ja to viem, viem, že neviem kto som. Jazykolam. Keby to pri ňom aj ostalo a slová nemali aj obsahovú stránku.



Som zvedavá kedy to zistím. Čo bude ten zlomový bod kedy si uvedomím, čo je mojim poslaním aby som užitočne naplnila svoj život a zažila ten pocit, kedy si poviem, áno, toto je to čo som vždy chcela. Toto je to o čom som snívala.

Niekedy píšem takéto zamýšľajúce sa články a začínam väčšinou s tým, že neviem čo idem písať. Len píšem. Je to možno náročné pochopiť lebo som skôr všeobecná a do môjho mozgu si dovidím len ja. Vlastne...možno ani ja, keďže práve o tom píšem. Ako dobre vlastne poznám svoj rozum a ako dobre srdce? Aj to je jedna z vecí, na ktorú chcem mať odpoveď ked príde ten zlomový bod a ja zistím, kto som.

A ktovie. Možno to už viem, len na to neviem prísť :) Možno to vie o sebe každý.

P.S: Dnes som na ceste videla zrazené mačiatko :( Stále mi príde ľúto zvieratiek takto potupne ležiacich v strede cesty. Mohli by ich aspoň odniesť na kľudnejšie miesto. Nie zraziť ešte milión ďalších krát.

Trošku unavená Ashley

Mozzila

30. července 2011 v 1:02 | Ashley


Ďakujem za vaše rady v predchádzajúcom článku. Vážne to bolo prehliadačom. Mozzile začalo asi šibať, som teda zvedavá kedy sa tá ohnivá líška spamätá :D Popísala som zopár komentárov a ešte sa mi nejak nechce spať tak sa tu posnažím niečo spotiť aby som vám ubrala niekoľko sekúnd vášho života čítaním tohto môjho článku, ktorý vás ničím neobohatí. Dosť negatívne čo? Dúfam, že neprestávate čítať, ja som taká srandistka :D ha ha, trapas...

Rodičia sú preč. Išli za rodinou do Popradu a segra takisto s nimi. Ja som ísť nechcela. Lepšie mi je tu a navyše tam chceli ísť na termálne kupko. Ja som teda po tom v tomto počasí netúžila ani keď je to termálne. A neľutujem, že som ostala doma. Pekne som si všetko popratala, navarila a mala som zo seba dobrý pocit. Celkom sa teším, keď raz budem mať vlastný byt a budem si pratať. Každému potom ukážem, že ja mám poriadok stále, pretože teraz sa niekedy rodičia sťažujú, aký neporiadok tu mám/e (so sestrou) pričom z veľkej časti ten dojem vytvárajú jej veci. Okey, spojené s tými mojimi :D
Viete, niekedy si zabúdame vážiť veci, ktoré už považujeme za bežné. Slová milujem ťa, som počula už približne 1 563 284 krát z úst stále toho istého človeka. Možno menej no. Ale aj tak sa vám najhlbšie v mysli usadí len ten prvý krát . Tak, že si ho môžete kedykoľvek predstaviť a znovu prehrať pred očami. A tak to je aj s inými vecami. Zvyknete si na prítomnosť človeka a potom, si ani neuvedomujete, že on je s vami toľko času len preto, že vás má proste rád. Vôbec by to nemusel robiť, ale on chce. A zase keď si zvyknete v kuse s ním byť a on aj keď vás má stále rád potrebuje zmenu, beriete to ako zradu. Ako ukážku toho, že už vám na ňom prestáva záležať ale túto myšlienku, si vlastne vytvorí len hlava. Ten malý čertík na boku vašej hlavy prekričí anjelika a je to.

A to som si dnes uvedomila. Dobre, možno už aj skôr ale ten čertík prišiel a znovu mi hučal do hlavy až som sa prestala brániť a povolila som mu to. Ale ja už nechcem. Chcem si vážiť všetko, čo mi dáva niekto, kto ma má rád aj keď mi to dáva po 584 242-krát. Práve tým, mi za ten čas ukázal, že ma má stále rád a mala by som to už vedieť. Chcem sa snažiť vážiť si ten okamih, ako by bol prvý. Musím sa priznať, že v hĺbke čakám, že dostanem späť to isté, čomu vlastne sama dopredu neverím, lebo nikomu sa nedá veriť. Ale pokúsim sa to hlavne pre samu seba. Pre môj dobrý pocit zo seba samej.

Aby som potom neľutovala to, čo som neurobila ale to, čo som urobila :)

Ashley XOXO




Good taste !

27. července 2011 v 16:55 | Ashley

Zase ďalší nanič deň kvôli tomu počasiu. Teraz si tu sedím, pozerám končiace aukcie na mimiaukcie.sk, klikám si cukráreň aj keď už teraz viem že nič nevyhrám pretože mám málo bodov a dohnať to sa už nedá, no a ešte čakám kým budú hotové pirohy. Mňam :D

Tak ma napadlo, že som sem chcela dať moje raňajky asi z pondelka. Poslala som sestru kúpiť bagetu, len to pečivo myslím, že si ju doma urobíme a ona sa vrátila s niečím podobným podlhovastým ale bol to chlieb :D To boli teda raňajky. Ako pre obrov. V pondelok som teda tú "bagetu" mala aj na obed a večeru. Mama sa na tom smiala.

Ten bordel si netreba všímať a Morca dellu už vôbec nie :D Tú konzervu som len zabudla vyhodiť, nebola súčasťou "oborbagery."

Asi tak. Dneska som sa už aj normálne vychystala, že v schránke budem mať papierik z pošty aby som si prišla po moje opasky, čo som si z tých spomínaných aukcií vydražila minulý týždeň. Chýpete? 3 opasky za 3 eurá. No nekúpte :D Ale hovno! Ja celá vychystaná, otvorím schránku a nič tam nie je tak úplne naštvaná som zase napochodovala domov a sadla za PC. :/ To je celá náplň môjho dňa. Ale mama vravela, že zajtra by už mohli dôjsť, tak som zvedavá :D

Ashley XOXO

I believe in my justified words

24. července 2011 v 16:27 | Ashley

Je to zrejme trochu choré. Pripadá mi to trochu choré. Som bezcitná keď sa hádam len preto aby som sa mohla udobriť? Je čudné, že pocit hádky a následného udobrenia vo mne vyvoláva akúsi rovnováhu a vynahradí mi pocit zlosti, ktorý som predtým cítila?

Neviem ako je to možné, ale ozaj to tak cítim. Bola som nahnevaná ale vedela som, že nevydržím držať jazyk za zubami. Chcela som sa len porozprávať, ale vedela som, že tým provokujem. A vyprovokovala som až k hádke. Trochu ma to naplnilo, povedala som všetko čo som chcela aj keď sa ten človek tváril, že ma nechápe, že tá zlá som ja. Ale ja aj tak verím a viem, že moje slová, ktoré možno ranili (okey, ranili určite, lenže nepovedala by som ich ak by som nemala pondet, ktorý ranil mňa) sa dostali do podvedmia tej osoby a bude nad nimi nejaký čas premýšľať. Mne by v hlave blúdili určite. Preto sa na to spolieham.

Potom som sa následne ospraveldnila. Vlastne som sa ospraveldnila za moej pocity, ktoré som vyslovila nahlas. Opäť čudné, ale neľutujem. Aj keď to bolo za cenu klamstva. Vo vnútri som nejak spokojná. A je to možno sebecké. Lenže život nie je fér ku mne, tak aj ja mám občas právo nebyť fér voči životu.

Teraz som vyrovnaná.

Without any power

23. července 2011 v 18:57 | Ashley

V mojom vnútri sa necítim najlepšie, no spôsobujem si to vo veľkej miere aj sama. Nemuselo to tak byť, ale keď sa chcem s niečím, čo mi je prosti srsti silou mocou zmieriť, je jasné, že vždy skončím s takým pocitom.

Nepochopím prečo ľudia odrazu menia rozhodnutia.Je to zrejme preto, lebo až potom im dôjde aké výhody to má. Keď som v nejakej dobe, chcela robiť to, čo chcem ja pretože som to uznala za vhodné, bol tu zase iný človek, ktorému sa to nepáčilo a ja preto, aby som zbytočne nekomplikovala vzťah ustúpila som a tak vlastne postupne všetko strácala kvôli jednej veci. To nidky netreba robiť. Teraz, keď je už neskoro to viem.

A práve teraz je obdobie, keď ten človek rpbí presne to, čo mne zakazoval, lebo on to za vhodné momentálne považuje. A nijak raz mu proste nevysvetlíte, čo vlastne urobil. Zapiera, vymýšľa výhovorky tipu ,,To nemôžeš porovnávať" a mne to lezie an nervy ale dusím to v sebe. A opäť zas a znova pre ten istý dôvod. Pre toho jedného človeka. Ako rada, by som niekedy urobila radikálnu zmenu a nebála sa. Nebála sa zmeny.

O ôsmej idem von so spolužiačkou. Dúfam, že si dobre pokecám, niekde posedím, možno sa prejdeme a snáď nás nezastihne dážď. Momentálne ale pozerám na JOJ-ke reláciu Jste to co jíte a poviem vám, to je masaker teda. Radikálna zmena životného štýlu. Vravím si, že nie som tučná, skôr naopak ale ak by som mala porovnať, zjem presne to čo oni tam. A keď im to tak pekne naložia na stôl, priznám sa, že občas mi je na grc. Rozmýšľam, že nejaké jedlá zo svojho jedálnička takisto úplne vyhodím alebo apsoň obmedzím a na internete si pohľadám niečo mňam mňam čo sa naučím aj variť :D Veď aj variť by sa zišlo naučiť. Opakujem to už nejakú dobu ale stále som sa k tomu nedostala.

Ashley

1st rule: Don´t expect anything!

20. července 2011 v 23:22 | Ashley
Práve som došla z von. Neznášam keď dôjdem domov skoro (pre mňa to je celkom skoro). Už druhý deň za sebou a to som sem ani nepísala koľko takých dní predtým bolo. Lenže teraz ani nie som nejak naštvaná, pravdepodobne lebo som si zvykla a mám chuť písať tak to tu bude. Dnešok som očakávala, že konečne bude taký ako kedysi. Ale prd! Ako stále keď niečo očakávam.


Nenávidím pocit, keď idem celá natešená na niečo, čomu venujem nejakú extra prípravu predtým a potom zrazu pozerám a ono sa to nedeje.Aj keď viem, že nikde nebolo napísané, že všetko má ísť tak ako som si myslela, trochu to naštve. Keď radím niekomu inému, vravím: Radšej nič neočakávaj, pretože tak sa len viac sklameš. A pomyslím si, oo aká si múdra, môžeš byť na seba pyšná a potom keď som ja v takej situácii v ktorej iným radím - som stratená. Ale nie že len stratená ako stratená ale faktže totálne stratená. A vyvedená z miery (aj keď teraz až tak nie, to len tak znie :D )

No nič to zato. To je asi všetko čo som chcela. Že už nič nebudem čakať. Najlepšie, že toto bolo od človeka, ktorého poznám ako vlastnú dlaň (tak asi nie) a ešte ďalšie najlepšie, že ja som to vlastne v kútiku duše aj čakala (zase niečo čakala) ale toto malo len 10%-nú šancu. A vyhralo, hovädo :D :D

Ash

Filmový deň

19. července 2011 v 18:47 | Ashley
Dnes som si deň skrátila pozeraním filmov. Ale nemyslela som si, že obe ma tak strhnú do deja.

Najprv som si zvolila Harryho Pottera a Dary smrti - 2.časť. Na 1. som bola v kine a túto som nevydržala a pozrela na nete. Nie som teda veľký filmový kritik a preto skoro každý film, ktorý si pozriem hodnotím kladne ale tu som zatajovala dych asi počas celého filmu. Toľko akcie som v Potterovi ešte nevidela a ja som bola proste mimo :D Aj som si poplakala, hlavne pri scéne keď zomieral Snape, a aj keď sa Harry rozprával s jeho blízkymi, ktorí umreli a ešte neviem kde všade. Proste neľutujem tých 118 dnešných minút strávených pri Harrym. Podľa mňa, tieto posledné Potterovky + 6-ka boli tie naj. Ale inak mám rada všetky :) Harry Potter je proste Harry Potter a tak to aj ostane. Tento príbeh má jednoducho osobitnú kapitolu vo svetovej zbierke filmov :) Škoda, že je už koniec.

A druhý filmík, ktorý som práve dopozerala sa nazýva Beastly. Asi včera som si o ňom prečítala na jednom blogu, kde o ňom písala článok vlastníčka blogu :) Zapáčilo sa mi najmä herecké obsadenie a to je Vanessa Hudgens a Mary-Kate Olsen. Vanessu som poriadne ako herečku ešte nestihla spoznať inak než v High School Musical a Mary- Kate poznám z filmov skôr ako malé dievčatko. Viac mi je známa v oblasti módy dalo by sa povedať (a v tomto filme bola vážne perfektne nastylovaná) a preto to trebalo zmeniť :D A tento film sa mi ozaj veľmi páčil. Pripomínalo mi to rozprávku, ale takú filmovú. Reálna určite nemôže byť ale bola krásna. Nebudem tu viac nič hovoriť, pretože ak by som začala máte tu asi celý dej ale rozhodne odporúčam pozrieť ;) V tomto filme musím tiež pochváliť hudbu. Veľmi dobre zvolené pesničky. Hneď aj sťahujem :D



When something doesn´t worth it

17. července 2011 v 12:16 | Ashley

Človek nemôže za to, čo cíti. Je už len na tej druhej osobe, či jeho pocity príjme a pokúsi sa ich pochopiť alebo naopak, urazí sa a považuje to za nie jeho problém.

Tak to bohužiaľ asi chodí. Keď sa potrebujete normálne porozprávať a vyjadriť všetko čo vás ťaží, zrazu tu nikto nie je. Nemáte vhodnú osobu, ktorá by to dokázala a neostáva nič iné ako bojovať sám niekde vnútri svojej duše. Lenže postupne sa to hromadí a hromadí a príde ten pocit vybuchnutia.

Je smutné, keď niekoho potrebujete a on tu nie je. Keď potrebujete vravieť a nikto nepočúva. Keď potrebujete plakať a nikto neponúkne rameno.

Naučila som sa, že netreba nikomu veriť. Nikomu! Bez výnimky. Najlepšie je naučiť sa spoľahnúť sama na seba. Pozerať dopredu a rozmýšať o svojich cieľoch. Ak si svoj cieľ nedokážete predstaviť a snívať o ňom, nemôžete ho ani dosiahnuť. Je to logické. Je pravda, že napríklad lásku nemôžete dosiahnuť nejakou námahou. Aj keď si to možno nejakí ľudia myslia, že čas je liek a ten určite zariadi aby sa niekto do mňa zamiloval. Je to však omyl. Ale prácu, svoju vysnívanú prácu námahou dosiahnuť môžete. Ona poskytuje zaručený úspech.

Tak sa treba sústrediť na veci, ktoré vám niečo ručia aspoň z 90%. A ja už viem, že láska, akú by sme si priali, to teda určite nie je :)
Tej sa musíme každý dočkať.
Treba čakať.

Dlho uvedomujúca si to, ale Ash, xoxo...

Do kelu, to je chlap!

15. července 2011 v 21:36 | Ashley

Nemôžem si pomôcť. Po dlhom čase som sa opäť platonicky zaľúbila. Sranda, že do toho istého týpka, do ktorého som už raz "zaľúbená" bola.
Pierre si opäť zmenil svoje vlasy na mladícky styling aký mal kedysi. A asi dobre vedel čo robí. Ty vole, neviete si predstaviť ako sa mi dokáže rozbúchať srdce keď pozerám terajšie videá na youtube. Omg :D Aj najnovšie klipy. Jat Lag, Can´t keep my hands off you. Proste som sem musela dať osobitný článok o ňom. Povinne pozrieť hoci sa vám až tak nepáči !!

Sranda je, že ja som nikdy nebola na tmavovlasých ale keď sú takí ako on, tak by som vymenila aj za 100 blondiakov :D

Tie spomínané mladícke časy. Hoci je o niekoľko rokov starší, pripadá mi úplne taký istý :)


Ou je :D



Ešte 2 chuťovky z minulosti. S tými dlhými pačesami sa mi nejak odpáčil a prestala som ho brať za moju paltonickú lásku. A zase bez vlasov bol pre mňa taký milý stále ale aj tak je No.1 mladícky štýl :D

Pierre, I love you!
:D Bože, aká som trápna :D

Trošku mimo, ale stála adminka Ashley =*

Sľúbené fotky k článku

15. července 2011 v 15:16 | Ashley

Ospravedlňujem sa, že som ich sem nedala už včera, no išla som nocovať do babči. Trošku som sa poopaľovala (len to akosi nevidno), pokosila som trávnik a so segrou si trochu zaodbíjala a teraz mám nehoráznu svalovku na pravú ruku. Cítim sa ako invalid bez jednej ruky :D





Tých párov je 8, nie 10. Sekla som sa :D

What to do with enthusiasm?

13. července 2011 v 16:59 | Ashley

Mám takú chuť sem dneska niečím prispieť, mám takú chuť niečo vymýšľať ale keď na nič neprídem o to viac budem mať na nič náladu :D

Začnem ale, že mi konečne prišla tá mp4-ka. Je úžasná. Grafika, zvuk, funkcie proste dela! :D Som max. spokojná, dúfam, že teraz keď ju vychválim nepokazí sa mi v priebehu nasledujúcich dní. Ako to býva zvykom u takých vecí. Ale ten kuriér čo mi ju priniesol to bol teda debil. Ospravedlňujem sa ale ináč ho nazvať nemôžem a možno aj seba by som mala nazvať hlupaňou, že som sa dala oklamať ale to je detail. Pssst. Vydal mi o 6 eur menej, pozbieral sa, povedal, že tu mám tovar a ja dokým som si dala peniažky do peňaženky, spočítala 5+5 on už bol pri svojej dodávke. Ale našťastie, všetko dobre dopadlo keď som zavolala mamke, ona jemu a ten klamár prišiel peniažky vrátiť. Ts, ale aj tak nemám rada takých ľudí. A určite to urobil náročky, ináč by tak rýchlo nepálil preč. Ach.

Včera som bola v PO. Nohy ma bolia doteraz. Ale ja tak mám rada nákupy. Hoci som sa nemohla rozhodnúť pre jednu kabelku a topánky, tak ich nemám ale mám aspoň šaty, 2 tričká, opasok a náušničky :) Vraj možno o týždeň pôjdeme zas, tak sa vrátim aj po tie topánočky a kabelku :) Hodím sem aj fotky, zajtra zrejme ;)

Z knižnice som si požičala 2 knihy na povinné čítanie - 3 gaštanové kone a Zbojnícku mladosť. Som zvedavá, kedy sa ja do toho pustím. Zlenivela som už natoľko, že sa mi nechce držať knihu v ruke keď ležím, nie ešte čítať. Musím sa už donútiť.

Ináč ešte niečo čo ma naštvalo, že v tom New Yorker-i majú už neviem aký rok stále tie isté plavky!...OMG.

I have to be there, question is "How?"

7. července 2011 v 19:15 | Ashley

Vedela som, že vo včerajšom článku som ešte niečo zabudla. A prišla som na to akurát teraz.



Moja obľúbená skupina - Simple Plan má mať koncert v Česku. Naposledy tam boli v roku 2008, to som samozrejme nemohla ani snívať o tom, že by som sa tam nejakým zázrakom dostala lenže teraz je to o trocha reálnejšie, a predsa takmer nemožné :( Je to v Prahe, tam nikoho nemám. Prahu absolútne nepoznám a už len za cestu tam by som zaplatila oveľa viac ako za samotný lístok :( (Ale aj to by som obetovala ak by som mala plán). A ďalšia vec, nepoznám ani nikoho, kto by bol taký fanúšik Simple Plan ako ja z môjho okolia a nejak by som si s tým človekom aj rozumela čiže by sme mohli ísť spolu. Nie je to ten naj naj naj problém pretože tam by som určite spoznala mnoho ľudí ale malý problém to je :(

Koncert je 2.září ( septembra) čiže ešte mám pomerne nejaký ten čas na zostrojenie plánu ale aj tak to nevidím nejak ružovo. No, možno príde zázrak. Priala by som si ho :)
Ale aj tak ma štve prečo už nemôžu prísť aj na Slovensku. 1.září - Poľsko, 2.září - Česko. To by ich zabylo obetovať jeden deň aj tu? A ešte ak by to bolo v Košiciach. Oooo my Good...asi by som odpadla. Idem asi hodiť nejaký očenáš a použijem vedomosti o Tajomstve a tak si ich tu možno privolám :D

Ash :-*

A Small happiness

6. července 2011 v 15:40 | Ashley

Moje obľúbené prirovnanie môjho života je ako vždy, aj v tomto období v kurze - ako na hojdačke. Raz som hore, raz som dole. Raz moje úspechy ani nesúvisia s tým, s čím súvisia moje neúspechy a preto sa to proste len tak nevymaže ale aspoň trošku poteší.

Na vysvedčenie si nemôžem sťažovať. Zatiaľ sa pevne držím môjho cieľa a prechádzam možno nie s ľahkosťou s čistými ale predsa len s nimi prejdem! A tak som prešla aj teraz :)

Osobný život nič moc. Práve tu, tú spomínanú hojdačku cítim najviac v tých extrémoch a keď sa chcem len tak pokojne a ľahko húpať stále príde niečo, čo ma postrčí buď dopredu takou silou, že sa musím zubami nechtami držať aby som nezletela alebo ma niečo brzdí, že sa nehúpem vôbec. Možno treba naolejovať :)

Teraz k názvu článku. Po nete sem-tam chodím a zúčastňujem sa rôznych súťaží kde samozrejme nikdy nič nevyhrám, až doteraz! Cez víkend mi prišiel ten úžasný e-mail, ktorý spôsobil, že moje telo zaplnili tie nezbedné endorfíny, ktoré som tak dlllho nezažila. A vyhrala som 40 éčok na nákup na jednej internetovej nákupnej stránke. Bože, Bože! Tak som mu ďakovala :D A samozrejme, by som to nebola ja, ak by som už hneď na druhý deň nemala vybraté, čo si objednám. Tak teraz už asi 3. alebo 4. deň čakám na môj maličký, peknučký, zlatučký mp4-prehrávač *IN LOVE*

On ani netuší ako sa na neho teším :D

Ináč zajtra možno zájdem do Prešova na nejaké tie nákupy, snáď tam aj niečo nájdem a nevrátim sa s prázdnymi rukami. Má byť vraj konečne pekne aj keď neviem, či chcem aby prišli tie extrémne horúčavy. Možno áno, ale určite nie aby trvalo v kuse nejak dlho. Sem tam sa môže pritrafiť nejaký mráčik (dúfam, že ma nikto teraz v duchu nepreklína.
Ďalej som úplne zabudla robiť designy. Photoshop som neotvorila milión 500 tisíc rokov. Zišlo by sa už, keď mám toľko času no nijak raz sa nedá donútiť.

A nakoniec zase z iného súdka. Momentálne si na PC v kuse klikám novú hru. Takú s Algidou a Twisterom. Starám sa o moju cukráreň aby stále mali čo papať tí navštevníci ale začína ma to štvať ako pomaly mi to ide. Jeden návštevník za jednu minútu (ale bolo to aj horšie :D ).Nie a nie zarobiť tých 150 000 na výrobník tôrt, ach...no čo, klikám ďalej nie :D Možno zas niečo vyhrám ( viem, vôbec nie som náročná).


He took my breath away

30. ledna 2011 v 20:54 | Ash
hola
Neviem ani čo písať. Ale chcem niečo napísať pretože som dlho nič nenapísala aa...začnem asi s...

Chcem si kúpiť notebook. Lenže! Má to háčik. Nové sú na moje pomery trošku drahé. Nájdu sa aj lacnejšie samozrejme, ale značku ako Acer alebo Asus proste nechcem. Nejak sa mi nepáčia a preto som sa rozhodla pozrieť bazáre na nete. A tam som to našla! Sony VAIO mini, vraj čisto nový, ešte so zárukou a od chlapíka z mesta, ktoré je od môjho asi tak na 20 min. jazdy. A cena?? 280 eur. Podľa mňa celkom fajn na to, že cena toho notebooku sa oficiálne pohybuje od 380 eur.
djf
Lenže! Háčik číslo 2! Nemám toľko sama. Ani rodičia mi momentálne neprispejú lebo v tomto období mali veľa výdavkov a to nepočítam Vianoce čiže ich nechcem zaťažovať. Mohla by som si to dovoliť asi až tak v marci a dovtedy čakať je dlhá doba. Je tu teda jedna možnosť. Mám sa zložiť so ségrou a vzdať sa predstavy môjho vlastného notebooku? Veď to nie je až tak zlé, alebo? A po čase by sme sa zložili na ďalší a rozdelili si ich :D Och, ja neviem....

V mojom súkromí to je ináč ako na hojdačke. Lenže! Keď pozorujem dianie okolo seba, moja hojdačka sa až nejak nekontrolovateľne nekolíše. Práve naopak. Je napohľad normálna, no ja stále cítim tie záchvevy, ktoré sú občas silenjšie a občas jemnejšie. Je to zvláštne. Cítim že to hojdačke škodí ale nevidím tie škody preto si namýšľam, že je všetko OK. Ale čo keď nie je?
Asi na to nebudem myslieť. Snažím sa o to, aby veci boli vždy len lepšie aj keď to stojí občas zlé chvíľe. Ale čo z toho mám? Väčšinou bohužiaľ hovno, niekedy slová a pritrafia sa aj týždenné skutky. Tie sa však potom stratia a ja sa zase topím a hojdám a hojdám...ale nikdy nespadnem. A neviem či sa mám tešiť alebo nie, či robím dobre že z nej nezídem ale ostávam sa kolísať lebo sa mi to proste páči. Je to ťažké, ak si na niečo zvyknete, máte radi chvíle kolísania. Och už filozofujem, že ani neviem k čomu som sa to dostala :D Radšej stop.


Posledný bod: Len pre fanúšikov TVD :D
Damon!!!
gh

Ty vole. 2x12. The Descent.
Nech si hocikto vraví čo chce. Tu dokázal aký úžasný herec to je. Že nie je len obyčajný týpek s peknými očami, ktorého dali do role zlého upíra ale on je herec!! To bolo úplne božské. Tú časť som si stihla pozrieť už tri krát. Je síce pravda, že som plakala len pri prvom raze, no je to podľa mňa naj časť. Plakala som stále keď on, keď zabíjal Rose, keď ho objala Elena a aj keď si vylieval srdce keď sa opil.
Všetko urobil dokonale. Pohyby, výraz tváre a tón a dôraz na slová, ktoré hovoril "It's not gonna make me good, make me adopt a puppy!"


Musela som to napísať. Dostal ma. V tejto časti ma vážne doslova dostal až som miestami nedýchala a celú časť som vnímala tak reálne ako to len šlo.
Bravo!


Once again, please!

23. ledna 2011 v 12:39 | Ash
ug
gh
A je po všetkom. Poviem vám teda. Nakoniec som na tom plese ani nevyzerala ako chorá. Neviem či to môžem považovať za zázrak ale vážne mi ani netrebalo sústavne si fúkať nos a tak. Bolo celkom fajn. Až na to, že som asi nakazila moje trdielko a tak ho začala bolieť hlava, čiže sme ani veľmi netancovali ale páčilo sa mi :) konečne niečo iné. Idem rozhodne aj nabudúce.

Deň predtým som dokonca šla aj na ten výlet do divadla. Tam to bolo horšie. Vysmrkala som asi 3 balíčky hygienok, stratila som pomádu čo malo za následok moje úplne suché pery a kvalitne červený nos. Ešteže existuje makeup :D To predstavenie bolo výborné. Fakticky! Povedala by som, že v divadle sa mi páčilo viac ako v kine. Boli sme už v divadle viackrát ale tentokrát sa mi to zdalo iné - lepšie. Spokojnosť. A len tak btw kúpila som si len jedno tričko :) Na to, že sú teraz tie výpredaje nič moc tam nebolo.

Dnes sa budem snažiť dobehnúť 2 dni čo som nebola v škole kvôli tej chorobe (ale hlavne že po výletoch a plesoch si chodí :D ). Na vysvedčku mi vychádza jedna sólová dvojka z matiky. Pomyslíte si možno, že som bifľoška, že druháčka na strednej a chce mať čisté ale tentokrát prvýkrát v živote nebudem mať čisté vysvedčko. No čo už. Chcela som, ale nejak nevyšlo. Nezrúti sa mi celý svet. Aj tak som so sebou nadmieru spokojná. Hoci už nebudem držať krok s niektorými spolužiačkami, s ktorými sa tak navzájom každý rok spolu tiahneme :)

Teraz taká vec trošku mimo. Opäť som mala taký podnet na rozmýšľanie a...prišla som na niečo opäť. Občas sa nechápem, prečo vyčítam všetko čo mi vadí. Je to dobré? Prečo nedokážem niekedy byť proste ticho a prehltnúť to, zabudnúť...ale ja musím hneď riešiť. Možno som nevďačná. Mala by som byť rada za to, akého chlapca mám. Keď sa tak poobzerám okolo seba a počúvam problémy iných len sa zamýšľam ako je mi fajn a aj tak sa niekedy púšťam do hádok, ktoré ani nemajú nejaký väčší zmysel. Je to vo mňe a stále so sebou tiahnem minulosť. Presne o to ide. Že zabudnúť sa nedá tak ľahko a  je to proste zákon, že veci, ktoré sa dejú teraz majú väčšinou spúšťač niekde v minulosti a potom sa to tiahne a tiahne...aj keď nechceme.

XOXO
Ashley...

Luck? I´m afraid It´s not...

19. ledna 2011 v 20:58 | Ashley


Je to vôbec možné??...Chce sa mi plakať. Akoby nestačil môj stres z toho dlho spomínajúceho plesu ešte príde aj toto!


dsh
Som nachladená!

Tečie mi z nosa, bolí ma hlava, bolelo aj hrdlo a včera ma skoro celý deň bolelo brucho neviem akým zázrakom. Ja nechcem :( To si teda vážne piatok užijem. A ešte aj zajtrajšok. Ideme zo školy do divadla v PO. Tam to bude tiež super, každú 8 minútu si tam trúbiť nos a každú 15 minútu kýchať. V obchode ma kvalitne bude bolieť hlava a nakoniec si ani nič nekúpim. Okeey v pohodee...
Zvykla som si...

Ja som sa len potrebovala takto vypísať. Viem že mi to nijak zvlásť nepomôže ale štve ma to! Neskutočne! Chcela som sa baviť, a mať nejaký fajn zážitok. takto bude pokazený a to ani neopisujem ako :(

Ashley
 
 

Reklama