Na mojej strane

Na mojej strane (10.časť)

29. června 2010 v 12:52 | Ashley
vr

Paul na mňa zízal s otvorenými ústami. Nečakal to, prekvapila som ho svojimi priamymi otázkami. Chvíľu bolo ticho a ja som spozorovala moju ruku ktorej palce sa klepali. Okamžite som prestala. Pozerala som sa na Paulovu sklonenú hlavu a odvrátila som pohľad presne v tej chvíli keď ju zdvihol.

,,Poď von Bel. Tu to nie je práve najvhodnejšie miesto." jeho oči sa zmenili na malé štrbinky a rozhliadali sa po celom bare. Odrazu k nám prichádzala osoba nízkeho vzrastu. Spoznala som v nej Suze a na mojej tvári sa začal črtať úsmev, no v okamihu ako som uvidela výraz jej tváre, môj úsmev zamrzol.

,,Anabel?...Čo tu robíš?" neveriacky pozerala na mňa a na Paula ,,S ním?" tichšie dokončila prúd svojich otázok.

Mne akurát v ten okamih došlo, že toto naše stretnutie nemusí vyzerať práve najideálnejšie keďže sme boli ešte naklonení bližšie k sebe aby Paul nevravel
nahlas. Začala som byť v rozpakoch a zmocňovala sa ma menšia panika.

,,Počkaj Suze, ja ti to vysvetlím. Nie je to tak ako to vyzerá. My sme len...potrebovali sme len..." nevedela som nájsť vhodné slová ny vysvetlenie toho, čo tu s Paulom vlastne robíme. Nemôžem jej predsa povedať, že sme sa stretli aby sme si pohovorili. Kto vie, čo by si pomyslela?

,,Nič nevysvetľuj. A ty Paul..." umlčala sa a nedokázala povedať ďalšie slová. Otočila sa a jej kroky smerovali k dverám. Bleskovo som sa zdvihla zo stoličky a chcela som ísť za ňou, no Paulova ruka ma stiahla naspäť. Bolo mi z toho všetkého nanič.

,,Viem si predstaviť ako sa Suze musí cítiť, veď aj ja na jej mieste by som si pomyslela to isté čo aj ona. Nič jej nevyčítam. Ale prečo si ty nič nepovedal?" sledovala som ešte chvíľu Suze a keď zmizla v dverách zodvihla som hlavu aby som videla Paulovi do očí a čakala na jeho odpoveď.

,,Bel, teraz nie je čas. Prišla si sem niečo zistiť a ja myslím, že je aj správna chvíľa vedieť to. Tak ideme?" stisol si pery akoby sa bál toho, že som si to nakoniec rozmyslela. Utrela som si trochu vlhké oči a Paul ma viedol von. Zastali sme pri aute.

,,Ou, zabudol som si kľúče asi v bare. Počkáš chvíľu?" spýtal sa a čakal na moju odpoveď. Keď som kývla hlavou rozbehol sa opäť k dverám, ktorými sme vyšli.

Vonku bolo chladno a na parkovisku pri stromoch bolo zaparkovaných len zopár áut. Odrazu sa ku mne blížila tmavá postava a ja som sa snažila ďalej nenápadne stáť pri aute. Osoba prešla ďalej a ja som si vydýchla. No v tej chvíli ma zozadu niekto chytil a položil mi ruku na ústa. Pri uchu som počula šepot Thomasovho hlasu.

,,Nebráň sa a poď so mnou. Nič sa ti potom nestane." nemala som na výber. Bral ma niekam bleskovou rýchlosľou. Okolo mňa sa mihali stromy akoby som padala. Bol veľmi rýchly a ja som nechápala ako je to možné. Zmocňoval sa ma ešte väčší strach no snažila som sa rozmýšľať kľudne. V tme za hustými stromami svoje zovretie povolil, no stále ma mal pod kontrolou. Nebránila som sa, nemala som ešte premyslené čo presne chcem urobiť. Pozoroval niečo cez štrbinky medzi vetvami stromov. Tváril sa, akoby počúval, hoci ja som nepočula nič. Len v diaľke som zazrela zopár svetlých odleskov. Odrazu sa prestal sústrediť a zahľadel sa do zeme.

,,Ideme ďalej." náhle povedal a za pár sekúnd sme už čakali na tom istom mieste ako v ten večer keď som si ďalej nič nepamätala. Spoznala som to, zdalo sa mi to povedomé a pomaly sa mi začali vynárať aj spomienky. No neverila som si, boli veľmi zahmlené.

,,Vedel som, že sa stretneme tu." pustil ma a ja som videla ako oproti nám kráča Paul.

,,Si s nimi Thomas?" opýtal sa ho, no nechápala som.

,,Dobre vieš že nie. Nevidíš?" ukázal na mňa pohľadom.

,,Tak prečo potom?" nechápavo sa zase pýtal Paul dal mi jeho bundu pretože videl, že mi je zima.

,,To už nie je tvoja starosť. Teraz idem. Odveď ju." a Thomas sa stratil v tme. Zaviedol ma ešte ďalej k rieke takou rýchlosťou ako aj Thomas.Vystrašene som sa na neho pozerala a pýtala som si vysvetlenie čo sa to vlastne udialo. Paul si sadol na breh rieky a hodil jeden kameň tak ďaleko, že som nepočula a ani nevidela kde vlastne dopadol.

,,Videla si to?" spýtal sa a ja som kývla hlavou.

,,To nie je všetko čo dokážem. Máš správne pocity a máš aj právo na ich vysvetlenie. Lenže..." zastal a zadíval sa na mňa.

,,Bojíš sa?" jeho otázka mi znela v ušiach. No pri pohľade do jeho očí, som necítila strach ale dôveru.

Možno kúsok strachu by sa našlo takisto, no ten nebol silnejší ako dôvera.

,,Nie, môžeš mi povedať všetko. Neutečiem ani nebudem kričať." snažila som sa odľahčiť situáciu tým, že sa aspoň trocha usmejem a sadla som si na breh vedľa neho.

,,Ja a Thomas sme upíri." bola jeho prvá veta v príbehu, ktorý mi začal rozprávať. Začala mi byť ešte väčšia zima ale pri každom jeho pohľade ustúpila a mňa akoby zaliali lúče horúceho slnka v lete.

Na mojej strane (9.časť)

27. června 2010 v 20:28 | Ash
gd

Suzanne ma prišla navštíviť hneď v prvý deň víkendu keď sa dozvedela, že som doma.

,,Anabel, konečne." zahlesala celá natešená z toho, že ma po dlhom čase (myslím že to boli aj tak len 2 dni) videla.

,,Ahoj Suze, poprosím, nezadus ma." zasmiala som sa keď ma tuho objímala a smiala sa so mnou.

,,Prečo som ťa tak dlhý čas vôbec nestretávala? Po škole si stále odišla domov skôr. O tom ako si odišla z večierku vlastne ani nič neviem. Mala som o teba starosť a mobil si mi nedvíhala takisto." vyvalila na mňa všetko keď sme už obe sedeli na mojej posteli a ja som si listovala časopis.

,,No tak, to ani ja poriadne netuším ako tieto dni zbehli.A ten večierok, hm...počuj Suze, čo posledné si pamätáš že som robila?" mala som sa mysli Thomasove slová o tom, ako ma odviezli autom  k nim domov a ja som si nič nepamätala. ,,A poviem to rovno, pila som niečo? Opila som sa?" naliehala som na Suze ktorá na mňa zmätene hľadela a nevedela prečo sa takto pýtam.

,,Pokiaľ ja viem nie, bola som vlastne s Paulom a Deanom, ktorý prišiel za nami s tým, že nevie kde si. Niesol ti vraj drink." odpovedala mi a čakala čo poviem ďalej ja.

,,No počkaj." začala opäť Suze a so zamysleným pohľadom dopovedala ,,Viem že Alina bola veľmi rozzúrená, myslím, že vravela, že ty si niekde s Thomasom hoci tam mal byť s ňou a robila dosť veľké scény." usmiala sa na moju tvár, vystreštenú od údivu.

,,To mi ako chceš povedať, že si ma vôbec nehľadala a nechala ma s Thomasom?!" zbieralo sa to vo mne.

,,Ja - ja" Suze začala koktať pretože nerozumela mojej reakcií a navodila jej strach.

,,Nevedela som, že to nechceš, bola som šťastná, že si Aline spravila nervy a taktiež že to bol tvoj zámer, tak ja - ja...som nič nepodnikla Bel. Prepáč mi to, prepáč mi..." začala sa mi ospravedlňovať a mne sa pred očami odohrával večer na párty keď som bola s Thomasom, lenže som si nepamätala všetko.

Bola som s ním a zrazu sama som sa opitá trepala domov? A on ma náhodou stretol? Nie. Mala som pravdu. Klamal mi. Potrebujem hovoriť s Paulom. On mi musí povedať pravdu. A k tomu moje škrabance na krku. Niečo sa určite dialo.

,,Prestaň s tým Suze. Nič sa nedeje. Ehm asi som sa trocha opila, nič viac. Nejak som došla domov a je to už v pohode." zaklamala som jej a usmiala sa na ňu aby som utvorila dojem istoty. Napadlo ma spýtať sa jej čo robila na párty ona.

,,No a ako sa večierok vyvíjal u teba Suze? Dúfam, že aspoň ty si si svoj cieľ splnila." myslela som pritom na Paula.Suzin výraz bol nečitateľný. Kúsok radosti striedal smútok a neistota.

,, Práve o tom som potrebovala hovoriť. Bol strašne milý, snažil sa a ja takisto. Myslela som, že si celkom rozumieme ale ja neviem. Bol taký, taký zdržanlivý. Žiaden očný kontakt, dotyk. Cítila som sa akoby som ho k niečomu tlačila. Nehovorím, že som nič nechcela ale tak čakala som niečo viac a potom sa zrazu postavil s tým, že potrebuje súrne odísť a odišiel." Suzanine oči zosmutneli a pozrela do prázna smerom k oknu. Mňa Suze len uistila, že v ten večer sa ozaj muselo niečo diať a čim ďalej, tým viac a skôr som musela hovoriť s Paulom.

,,Netráp sa, možno sa len v minulosti sklamal a teraz....no vieš ako to býva." Snažila som sa Suzanne upokojiť a povzbudiť k tomu aby sa nevzdávala. Paul je mimoriadne úžasný chalan a bojovať sa určite oplatí.

Suzanne odo mňa odchádzala celkom v dobrej nálade a ja som ju takisto mala pretože som si potrebovala s niekým pohovoriť, hoci som jej nepovedala to, čo moju hlavu motalo najviac. To som si nechala pre iného človeka.Zdvihla som mobil a vytočila číslo Paula. Nedvíhal mi to a po niekoľkých zvoneniach sa ma už zmocňovala nervozita. Keď sa pomaly zotmelo, zazvonil mi
mobil.

,,Ahoj Bel, potrebuješ niečo?" ozval sa Paul s ochotným tónom.

,,Ahoj, vlastne áno. Môžeme sa stretnúť v bare West Trees?" opýtala som sa rovno a z môjho hlasu bolo cítiť strach a neistotu z niečoho nepoznaného.

,,Ouhm, no áno, tak za pol hodiny sa tam stretneme, môže byť?" navrhol mi.

,,Super, môže byť. Budem tam. Maj sa." a zložila som bez počkania či mi odzdraví naspäť.

Odvoz mi zabezpečil môj sused, ktorý je doktor a cez víkendy má stále nočné služby. Tak ma hodil do mesta. Bola som na mieste a čakala na Paula s objednaným jahodovým džúsom. Bolo plno. Hlavne pesimistických chlapíkov pri bare, ktorí vysvetľovali časníkovi ich nešťastný osud alebo sa s pohárom v ruke rozhliadali po možných objektoch ich záujmu - mladých babách. Zo skúmania baru ma prerušil hluk posúvajúcej sa stoličky pri stole kde som sedela. Oproti mne si prisadol Paul.

,,Tak som tu." milo sa usmial a pozoroval ako k nám ide čašník.

,,Prinesiem vám niečo pane?" čašník sa spýtal Paula a ten si vypýtal za pohár whiskey.

,,Tak, s čím ti môžem pomôcť?" spýtal sa ma a čakal na moje slová.

,,Chcem vedieť, čo sa stalo v ten večer keď mala Alina večierok. Chcem vedieť čo si zač ty a Thomas.Chcem vedieť všetko." povedala som každé slovíčko celkom zreteľne. Neváhala som. Nepopieram, že som sa bála. Bála sa odpovede a vlastne aj človeka predo mnou až dovtedy, dokým som sa dozvedela, že to človek vlastne ani nie je.

Na mojej strane (8.časť)

23. června 2010 v 20:12 | Ashley
sg

Tak táto časť je len taký medzičlánok, nemala som príliš veľkú inšpiráciu, tak nabudúce to bude niečo zmysluplnejišie a nexhápem ešte prečo, ale nedajú sa mi do článku hodiť ani obrázky ani videá pretože ikonky nereagujú :-( neviem dôvod nefunkčnosti no ak by niekto vedel, buďem vďačná za radu, Som už zúfala :-(...


Paul bol celú hodinu nejaký nesvoj. Po našej spoločnej hodine som celý deň Paula ani Thomasa nestretla no pred očami sa mi neustále vynáral výraz naliehavej tváre Paula vtedy na tom WC. Musí to byť pre neho veľmi dôležité, prečo mi to nepovedal presne. Kedže ma upozorňoval, musí sa to týkať aj mňa inak.... Zamyslela som sa na chvíľu. Niečo sa určite musí diať. Moje dojmy a pocity musia byť na správnej ceste. Thomas a Paul nie sú len dvaja obyčajní noví prisťahovalci v našom meste.
Odchádzala som už pomaly zo školy domov a v mojom premýšľaní (ako to už býva zvykom) ma niekto prerušil. Bežal za mnou Paul.

,,Hej Bel, ako sa má tvoj krk?" opýtal sa a pomaly vydýchaval.
,,Ouhm čo?...aha, krk,jasné...no fajn, je to lepšie" nevypytovala som sa či nevie čo sa mi stalo. Mala som taký ten zvláštny pocit, že ja odpoveď vlastne vedieť nechcem.

,,To je fajn, potrebujem ti niečo dať. Ak máš čas, poď so mnou, idem už domov." navrhol mi s tým istým starostlivým výrazom.

,,Dobre, idem." Bez rozmýšľania som odpovedala a nasadla som si do jeho auta. Cestou bolo ticho. Zapol hudbu a uprene sledoval cestu. Mne sa však stalo, že tú cestu vôbec nevnímal pretože pohľad mal prázdny. Rozmýšľal. Keď sme dorazili, pozval ma dnu.

,,Počkaj chvíľu, nebude to dlho trvať. O chvíľu som späť." Odbehol niekde hore schodmi a ja som zatiaľ čakala vo vstupnej hale a rozhliadala sa po starom nábytku. Medzitým, vo dverách zaštrkotali kľúče a domov dorazil aj Thomas. Zrejme prekvapený z mojej prítomnosti pomaly zatváral dvere, prichádzal pomaly ku mne a pozeral sa smerom kde sú schody. Tvár mal zmätenú a mne to navodilo strach. No za žiadnu cenu som to nedala najavo. Vedela som, že musím byť v kľude aj pre tie Paulove slová.

,,Čo?? Si prekvapený?...Neboj sa, neplánujem sa nasťahovať." začala som prvá. Najlepšia obrana je predsa útok.
,,Popravde som, nevadí mi to ale som. Čo tu vlastne robíš?" opýtal sa a stále hľadel na schody.
Teraz som už nevedela čo povedať. Pravdu? Váhala som, či neurobím zle. Čo keď niečo urobím. Mám klamať?

,,Zabudla som si tu prsteň, požiadala som Paula či by sa po ňom hore nepoobzeral." povedala som, neviem či mi uveril. Vedela som že to bola chabá výhovorka a Thomas sa približoval ku mne až pokiaľ bol tak blízko, že sa nado mnou sklonil a ja som zistila, že som pri stene a nemám sa kde uhnúť. Našťastie prišiel Paul.

,,Uhm uhm" upozornil na seba a Thomas sa hladko otočil na jednej nohe tvárou k nemu a jedným prižmúreným okom na svojej tvári.
,,Nenašiel som Bel, je mi ľúto." opäť ma niečo dostalo. Ako vedel o mojej výhovorke pre Thomasa?? Dokonale spolupracoval. Zmocňovala sa ma panika a chcela som čo najrýchlejšie vypadnúť.

,,No ja, ďakujem...pôjdem už. Zajtra v škole. Majte sa." Thomas mi otvoril dvere a ironicky sa usmial. Poriadne za mnou zabuchol. Mne to všetko začalo dochádzať a neveriacky som stále hľadala niečo, čo bude prekážať a bude protirečiť mojej teórii. Ani som nevedela ako došla som domov, zvalila sa na posteľ a hľadela na strop úplne nemo.

-----------------------Z POHĽADU PAULA --------------------------------
Po odchode Anabel som to nemal ľahké. Thomas okamžite rozpoznal moje klamstvo a nemal som na výber.

,,Braček, aký si hlúpy. úbohé klamstvo. Dobre viem, že si nás počúval, len preto si vedel čo máš vravieť. Čo si chceš urobiť?" v Thomasových očiach som videl vrieť veľkú zlosť.

,,Chcel si jej dať ten prsteň? Myslíš si, že ju to ochráni? Si na veľkom omyle." dokončil a nalial si za pohár Vodky.

,,Myslím si, že pred tebou to bude stačiť a nemyslím si, že jej hrozí aj niečo viac. Nechaj ju Thomas, opakujem ti, že za nič nemôže." naliehal som.

,,Ju možno ochrániš ale ona nie je jediná z ich rodiny! Je mi ukradnutá." vytočilo ho to. Práve mi dal jasne najavo, že ona znamená veľa. Zatiaľ mi nebolo jasné prečo.

,,Viem, že chceš ju.." rýchlo som povedal a sledoval jeho ďalšiu reakciu. Nestihol som spozorovať a premiestnil sa poza mňa za menej ako sekundu. Zdrapil ma za vlasy a ja som ho automaticky odšmaril preč odo mňa. Arogantne sa usmial a vzápätí si opäť odpil z pohára vodky, vedľa kresla, na ktorom sedel.

,,Nie Paul...to ty, ty ju chceš." zarazil ma a zamyslel som sa nad tým. Sám som to nevedel ale teraz mi on povedal moje presné myšlienky, ktoré som si sám povedať nedokázal.

,,Zaľúbil si sa, chrániš ju dobre vieš, že vravím pravdu a práve preto ju chcem Paul. A budem ju aj mať a potom si môžeš hľadať ďalšiu princeznú. Neochrániš ju tak ako svoju Marciu. Ju už nie." Dopil svoju vodku do poslednej kvapky, odložil pohár a odkráčal hore schodmi.

Na mojej strane (7.časť)

9. června 2010 v 15:49 | Ash
sg



Prebudila som sa uprostred tmavej izby a ležala som na obrovskej manželskej posteli. Izba síce mala obrovské okno s určite krásnym výhľadom, no bolo precízne zatiahnuté tak, aby dnu neprenikol ani jeden lúč slnka. Zodvihla som sa a sadla si na posteľ aby som sa mohla lepšie porozhliadať po izbe. Bola úžasná. Na stene viseli asi 3 obrazy. Dva z nich, boli portréty - žena a muž. Ten posledný však bol len obyčajný dom, ktorý sa mi nezdal niečím výnimočný, tak som sa len zamýšľala nad tým, prečo sa asi niekto unúval maľovať ho a zavesiť k týmto 2 portrétom. A možno to ani nemalo význam. Odrazu sa otvorili dvere. Otvoril ich Paul a dotrepal sa do izby s podnosom a jedlom na ňom.

Bola som v šoku. Nevedela som kde vlastne som, prečo tu som a ako som sa sem dostala. A predsa vo mne vládol pokoj. Necítila som ani, aby mi srdce nejak splašene bilo. Boli to pravidelné intervaly  tlkotu a ja som dýchala úplne vyrovnane. Až do chvíle, keď do izby vtrhol aj Thomas a vo chvíli keď ma zbadal, zastal.

,,Daj mi ten podnos Paul a môžeš ísť." šepol a Paul ho bez slova poslúchol.Pritom sa na neho dlho zadíval akoby sa pohľadmi rozprávali a samozrejme, rozumeli si.

,,Tak už si hore spachtoška!" usmial sa. Preboha, čo?...Čo sa dočerta stalo? Šibe mi?...Jaa..a..on?...prečo si na nič nepamätám?

,,O-oo no tak to dúfam že nie... počkaj ako si to?...Čo tu robím?...prečo mi hovoríš spachtoška?...Čo sa stalo Thomas? Chcem ísť okamžite domov." povedala som a vstávala som z postele.

,,Ho-ho-hoo zadrž sekundu. Všetko ti vysvetlím. Trošku si to na tom večierku prehnala Bel ale mala si šťastie že ja - stelesnená dobrota som ťa našiel pri tvojom pokuse dostať sa domov úplne opačnou stranou mesta. S Paulom sme ťa potom odviezli sem." dopovedal a vzal si z taniera čerešňu, ktorej kôstku potom okamžite vypľul.

,,Mimochodom, vítam ťa u nás doma." povedal to tak neskutočne znudene, že som z toho mala úplne nahovno pocit a tentoraz som sa cítila oveľa inak v jeho prítomsnosti, než si pamätám. Cítila som, že už pri ňom nie som ako v šoku,
viem presne čo mám hovoriť a nevážim svoje slová pol hodiny. Niečo sa prelomilo a ja som k nemu teraz cítila zvláštny typ odporu. Neverila som jeho slovám. Vedela som že mi klame, pretože na nič také ako on vravel som sa nepamätala.

,,Ale to nie je možné. Keď si už taká stelesnená dobrota prečo si ma neodviezol rovno domov? A au, čo to?" pocítila som na krku miernu bolesť. ,,Do čerta, nemáte ešte lepšie vankúše? Teraz ma bolí celý krk." snažila som sa trošku si rozhýbať hlavu. Nebola to presne taká bolesť ako keď zle spím a potom mám boľavý krk ale niečo podobné. Inak som si to nevedela vysvetliť.

,,Bože, princezná...niežeby si mi poďakovala, že som ťa zachránil pred bohviečím, čo by sa stalo ak by sme ťa nevzali sem. A môžeš byť rada, že nie domov, pretože tam by si skončila ešte horšie. O tvoju mamu sme sa postarali. Napísali sme jej, že si u Suzanne z tvojho mobilu." Opäť sa usmial a teraz už na jedlo na podnose pozeral s odporom.

Začínal ma poriadne štvať. Pripadala som si ako tie deti, ktoré sa v škôlke nenávidia a navzájom sa doberajú. Presne! A to som aj chcela, byť ironická a arogantná a sarkastická... Provokoval ma k tomu. Nevedela som ako zareaguje ale zároveň som si bola istá, že ak by mi aj chcel ublížiť, neurobí to. No nezačínala som s ničím. Musela som si preklepnúť situáciu v ktorej som a až potom robiť to, čo je potrebné. Tak som ustúpila.

,,Ďakujem, stačí?" neodpustila som si pregúľanie očami. A začala som jesť jedlo, ktoré mi priniesol.

,,No ako vidím, už si sa obslúžila sama, tak dobrú chuť." povedal a ja som len s plnými ústami kývla hlavou ,,keď sa naješ, príď dole, samozrejme, ak trafíš, pretože tvoj orientačný zmysel asi nemá vysokú úroveň ako som sa včera presvedčil." opäť ten hlúpy úsmev a už sa tackal k dverám.

,,Vtipné" odvetila som a ona zavrel dvere.

Toto sa už vyvíja ozaj dosť čudne. Dojedla som a šla do kúpelne k zrkadlu aby som videla, v akom som stave. Moju pozornosť okamžite úpútala tvár v zrkadle. Bola úplne bledá, strašne bledá. Ešte nikdy som sa takto nevidela a na ľavej strane krku som mala niečo ako škrabance. Aj to boli škrabance ale keď som sa lepšie pozrela, pod škrabancami boli ukryté dva malé červenšie rany. Hlavou mi bleslo mnoho vecí, priznám sa aj také, ktorým som neverila tak som ich okamžite dostala z hlavy. Ale najmä tie, by sa mi v normálom prípade zdali najpravdepodobnejšie. No nič, tvárila som sa, akože je všetko v poriadku.

Po tom, ako som zišla dole, sme všetci traja šli do školy. Debaty, ktoré sme viedli cestou ani radšej nemusím rozoberať. Paul ma ale prekvapil, je to úžasný chalan. Budem Suzanne závidieť ak sa jej podarí zbaliť ho. Vystúpili sme z auta a pri škole našťastie už nikto nebol. To by bolo vysvetľovania, ak by ma Suzanne uvidela vystúpiť s nimi. Thomas sa ponáhľal na hodinu dejepisu a ja som mala spoločnú hodinu s Paulom. Ponáhľali sme sa chodbou až zrazu ma stiahol na roh, za skrinky. Otvoril dvere a boli sme na chlapčenskom WC-cku.

,,Čo to r...?!" spýtala som sa keď mi zakryl ústa rukou.
,,Psst. Teraz nehovor nič." poslúchla som a počuli sme na chodbe niečie kroky. Kroky prešli a on ma pustil.

,,Dobre ma počúvaj Bel. Dávaj si na Thomasa radšej pozor. Viem, že sa ti zdá čudné, že práve ja, jeho brat, ťa na neho upozorňujem, no ver mi. Veríš mi?" naliehal a v jeho očiach som videla starosť. Bál sa o mňa. Bolo to zvláštne. Bál sa o mňa. Prečo? No ja som mu bezvýhradne dôverovala aj keď som na to nemala nejaký dôvod. Vedela som, že mi chce dobre.

,,Verím ti Paul." odpovedala som mu a hľadeli sme si pritom do očí.

,,To je dobré. Teraz už ozaj poďme." Otvoril dvere, nechal ma vyjsť prvú a následoval ma do učebne chémie.

Na mojej strane (6.časť)

3. června 2010 v 15:56 | Ash
sg

,,Prečo ste sem s Paulom prišli Thomas?" spýtala som sa keď sme kráčali po nejakom tmavom priestranstve ďalej od domu. Bola mi trocha zima, no nevedela som ani prečo vlastne. Buď to spôsobovala jeho prítomnosť alebo mi tá zima naozaj bola, no zvláštne mi bolo to, že Thomas sa ani nestriasol, ani nemykol od zimy. Teda, otužilec.

,,Pred nejakým časom sme tu už bývali, lenže okolnosti nás donútili presťahovať sa. Teraz, sme tu opäť kvôli niečomu, čo nás sem viaže a..." Thomas sa nejak rozhovoril aj keď všetko opisoval tak všeobecne, že som nemala ani šancu tušiť o čom to vlastne je. Nestihol teda dopovedať vetu, pretože v tme sa ozýval niekto, kto volal jeho meno.

,,Do pekla!" zanadával si ticho Thomas. Nevedela som čo sa deje. Pri pohľade do jeho očí som nevidela tú bolestnú modrú farbu ale lesknúci sa odtieň ohňa na okraji čiernych zreničiek.Zrazu sa všetko dialo tak rýchlo.

,,Nie si zlá, no je mi ľúto, musím, sľúbil som, nemôžem viac čakať Anabel." stihol mi ešte povedať a ja som ďalej nevnímala nič - vôbec nič. Padala som, dlho som padala a jediné, čomu môj mozog dovolil rozumieť bolo to, či je lepšie len padať a padať hoci neviem kde a aký koniec ma čaká ,alebo radšej okamžite spadnúť a mať pokoj - nebojovať, vzdať sa. Dlho som však uvažovať nemusela, pretože odpoveď na túto otázku som mala hneď, bola vo mne. Hlavu mi zaplavila len jedna jediná veta a tou bolo, že ja sa bez boja nevzdám - a tak som si zvolila nekonečný pád.

                                            Z POHĽADU THOMASA

,,Do čerta Thomas! Pusť ju!" kričal a pribehol ku mne môj
brat keď ma konečne zazrel v tme.
Našťastie, som to stihol. Nehovorím, že bola perfektná, to je každý alebo každá, ale bola niečím zvláštna. Niečím, čo som už necítil dlhú dobu.

,,Upokoj sa! Nezabil by som ju!" Zaklamal som (aspoň myslím) a zodvihol som hlavu od tepla, ktoré mi tlelo v mojich rukách - od jej tela.

,,Anabel? Si špina Thomas. Ona nemôže za to, čo sa ti stalo pred niekoľkými rokmi, vtedy tu nebola tak prečo si to urobil?" znervózňoval sa. Nechápem, prečo stále on musí byť ten svätuškár.

,,Nestaraj sa mi do toho Paul, nepotrebujem názor nejakého upíra, ktorý vo svojom ´živote´ nezabil možno ani tucet ľudí." utrel som sa a zodvihol dievča v mojich rukách na plece. Bračekove rečičky som už ďalej nemohol počúvať.

,,Vieš dobre, že si si ju nevybral len tak. Máš svoj dôvod a vravím ti, aby si s tým prestal kým sa dá, pretože sú tu iní, ktorí si zaslúžia to, čo si urobil jej ale ona medzi nich ozaj nepatrí Thomas. Porozmýšľaj o tom, nedovolím ti pokračovať." dopovedal Paul. Stál oproti mne a vravel mi to do očí. Vedel som, že má sčasti pravdu ale niesom ten, ktorý si to prizná. Nie, stále som bol ten kto určuje pravidlá a  nič z toho neľutujem.

,,Oo áno? A čo urobíš? Paul, nebuď smiešny. Mal by si sa pridať na moju stranu. Ty, porozmýšľaj o tom." usmial som sa a rozbehol sa preč.

,,Stoj, kam ju berieš? Thomas varujem ťa!" počul som ešte za sebou Paula vykrikujúc, no po zopár sekundách sa hlasy stíšili a ja som zrýchľoval.

Sám som nechápal, prečo som ju hneď nezabil. Prišiel Paul, možno preto. Aj tak by ma od nej odtrhol on sám.Ale dobre, že som to nechal tak. Budem si môcť vychutnávať jej koniec kúsok po kúsku. Presne tak ako oni kedysi utrpenie Clarissy a mňa. Clarissa ani nevedela, že ma môže premeniť a stalo sa. Nikdy nezabudnem na ten pocit vidieť ju ako kričí a pred všetkými ju upaľujú na hranici. Na ten pocit bezmocnosti keď som na ňu hľadel a nemohol nič urobiť. Vtedy som zomrel, zomrel vo svojom vnútri a neskôr aj skutočne, pretože bez nej som bol na svete aj tak nič, bezvýznamá osoba, ktorá nemala prečo žiť a naivne dúfala, že ona sa ešte vráti. Zomrelo moje srdce a všetky pocity s ním a ja som bol som šťastný, že umieram. Nikdy predtým by som neveril, že ma poteší moja smrť. Práve vtedy som dokonca poznal ten pocit keď niekto kráča tunelom a hľadá svetlo. Hľadal som ho však márne, ďalšia rana prišla vtedy, keď sa mi cesta nekrátila a ja som bol v tuneli stále a stále. Až doteraz som neuvidel svetlo, stále ho hľadám a viem, že sa ho nikdy nedočkám, pretože mojím svetlom bola ona. A tá, už nie je.Spadla ako kvapka pri daždi. Z jediného doôvodu - odohrala svoju životnú rolu.
Aj Clarissa ju odohrala, premenila ma, no bohužiaľ nebol som sám, jediný...

Na mojej strane (5.časť)

31. května 2010 v 20:12 | Ash
sg

Celý zvyšok dňa som potom strávila doma, hladná pretože som si nič nekúpila tak som otvorila aspoň knihy aby som využila ten voľný čas. Dážď na ktorý som pozerala cez okno ma fascinoval. Kvapka vedľa kvapky, nedotýkali sa, každá mala vlastný priestor pre to, čo potrebuje urobiť za celú svoju existenciu - spadnúť. Nie je to kruté? Existovať len na tak malú chvíľu aby odohrala svoju životnú povinnosť a len tak sa stratila? Zamyslela som sa nad ľudským životom. Máme aj my nejakú svoju životnú povinnosť, ktorú keď vykonáme stratíme sa? Čo ak to niekto nestihne?...Ostane tu naveky. A s mojimi myšlienkami som nebola až tak ďaleko.

Zbehol týždeň. V škole som nevidela Thomasa ani jediný krát. Jeho brata Paula áno,
máme spolu zopár hodín a niečo som si o ňom stihla aj zistiť. Respektíve nie ja, ale Suzanne, ktorej sa predstava o  nových školských fešákoch vyplnila do bodky. Túto situáciu by si nenechala ujsť.
Paul sa mi narozdiel od Thomasa zdá byť taký, takpovediac viac čitatľný. Z jeho pohybov a gést
viem čo-to vyčítať. A Thomas?...pri Thomasovi nerozmýšľam. Ako keby mi niečo zatienilo myseľ a ja som zrazu mala v hlave len jeho oči.

Prišiel piatok a s ním aj Alinina párty na ktorú ma pozvala (čo má za lubom to však neviem). Rozhodla som sa, že pôjdem. Suzanne ma presviedčala celý tento týždeň tak som privolila a privolila som aj na to, aby bol v mojej blízkosti Dean. Po tom bozku v aute sa správa akoby sa nič nestalo, no ja predsa cítim, že si je neistý na čom je, nevie ako sa v mojej blízkosti správať a presne to som nechcela. Nechcela som náznak a sama som to pokašľala. Teraz len dúfam, že sa mi naskytne vhodná príležitosť všetko to vrátiť späť do neutrálu. Možno aj touto párty.

Prišiel večer a my sme už stáli pred dverami Alininho domu. Dnu bol večierok v plnom prúde a skoro nikto si nevšimol, že sme prišli, aspoň som si to ja myslela. Tento pocit ma však prešiel po niekoľkých počutiach môjho mena. Snažila som sa ignorovať to, no neutajila som pred Suzanne, že nie som vo svojej koži.

,,Si v pohode Anabel? Si nejaká bledá." povedala a chcela som zareagovať, ,,Aha, tamto je Dean a.." nedokončila.

,,Paul" povedala som znudene a zároveň dokončila jej vetu. Suzanne ma stiahla za ruku a ťahala ma ich smerom.

,,Ahojte" pozdravila Suzanne a ja som sa len na oboch usmiala. Dean mi úsmev opätoval a zostal na mne visieť pohľadom pričom pil nejaký drink alebo čo to vlastne mal v ruke a Paul ani nestihol odzraviť pretože Suzanne po ňom hneď vyštartovala.

,,Prinesiem aj tebe Bel?" spýtal sa ma Dean keď dopil svoj drink a ostali sme samy. Mala som chuť Suze zabiť, že ma tu nechala s Deanom, no dopriala som jej chvíle s Paulom. Vyzeral ako celkom fajn chlapík a ona si to zaslúžila.

,,Ehm, ja radšej ne..." zamyslela som sa a spomenula si, prečo som sem vlastne prišla, ,,vieš čo?...Budem ti vďačná ak mi naleješ tiež." Oslnivo som sa usmiala a vedela, že túto párty o niekoľko minút nebudem mať pod kontrolou.

Dean mi zašiel po drink a ja som zostala sedieť na pohovke a sledovať mojich spolužiakov , vlastne aj nespolužiakov, ktorí tancovali, popíjali a bavili sa. Zrazu ma prepadol zvláštny pocit, že ma niekto sleduje. Nedokázala som už ani sekundu počkať na Deana, musela som sa tomu pohľadu stratiť.

Vyšla som na vzduch a pomyslela si, že som si to asi len namýšľala. Viac než polovica ľudí tu ,ma za chrbtom  aj tak ohovára tak neviem prečo sa čudujem, že sa takto cítim.

,,Zdravím." podišiel ku mne chalan v čiernom a drinkom v ruke. Bol to Thomas. Vo mne podivuhodne, zostalo všetko tak kľudné akoby som ani nebola v jeho prítomnosti. Nechápem svoje stavy keď je blízko. Prečo to so mnou teraz nič nerobí? Ak samozrejme nepočítam to, že som skoro prehltla svoju žuvačku od prekvapenia.

,,Ouh...eh...ahoj Thomas, aaahm...dlho som ťa nevidela" usmiala som sa a snažila som sa nadviazať debatu. Na to, že som nič zvláštne necítila som svoje slová v duchu prevážila 1524 krát za sekundu.

,,Niektoré časti života sú..." na chvíľu sa odmlčal a zadíval sa do svojho drinku ,, takpovediac, zložité." dopovedal a dopil zvyšok drinku, čo mu zostal v pohári.

Nechápala som, na čo mieri, no vedela som, že nemám ďalej vyzvedať aj keď som doslova prahla po dôvode, prečo povedal takúto vetu. Zamyslela som sa však nad tým. Chvíľu som bola ticho. Spomenula som si na môjho brata, na to ako sa snažím zmeniť sa, na všetko čo sa v mojom živote deje. Tupo som sa zahľadela do zeme.

,,Počul som o tvojej minulosti, ty si bola teda poriadna..."začal on.
,,Krava." Dopovedala som. Zasmial sa a ja takisto. Po niekoľkých sekundách smiech utíchol a odtrhol svoj pohľad zo zeme aby sa pozrel na mňa. Jemný úsmev mal na tvári stále a zdalo sa mi, akoby týmto spôsobom chcel vyčítať z mojich očí niečo, na čo vie, že mu odpoveď sama nedám. Zrazu prestal a mňa to akoby prebralo.

,,Prejdime sa." navrhol a ja som vôbec nenamietala. Začínala som však cítiť prebúdzanie sa veľkého klbka pocitov v mojom vnútri. Nádej, strach, šťastie. Práve teraz  prišla tá chvíľa, kedy bližšie spoznám Thomasa Radclifa, tak prečo to nevyužiť? Veď práve to som chcela. Tak som vykročila smerom od domu ako prvá.

Na mojej strane (4.časť)

22. května 2010 v 22:50 | Ash
sg

Cestou som už len počúvala rozhovor Deana s Thomasom. Počúvala som každučké slovo čo vyslovil a môžem odprisahať, že každé znelo tak, akoby ho vyslovil nejaký skúsený 50-ročný profesor dejepisu na výške. Pripadalo mi to, takpovediac....sexi. Cítila som, že je na ňom niečo, čo ma strašne priťahuje, ťahá ma to vedieť o ňom viac, zistiť aký je a....
,
,Vďaka Dean, tu mi môžeš zastaviť. Bývam neďaleko." hlas modrookého chalana mi zaznel v ušiach a príjemne prerušil môj prúd myšlienok. Dean zastavil a Thomas otváral dvere von, kde už prestalo pršať.

,,Máš to u mňa. Majte sa." jeho hlas doznel a ja som stále dúfala, že započujem ešte posledný tón, ktorý vychádzal z jeho úst, no so zabuchnutím dverí sa všetko rozplynulo. Zrazu bolo všetko iné, také ozajstné, akoby ma niekto práve poriadne prefackal a prebudil. Na zopár sekúnd som reálne uvažovala nad tým, či ma jeho prítomnosť nejak nezhypnotizovala. Nevedela som si vysvetliť, čo vlastne cítim, čo sa so mnou dialo, keď sedel tak blízko mňa a bez toho aby som s ním prehovorila čo i len slovo alebo mu pozerala do očí som vedela, že tu bolo niečo ...zvláštne.

Môj dom, bol len neďaleko od miesta kde Dean zastavil a tak keď sme boli v cieli, pred mojím domom, opäť ma zadržal od toho, aby som vystúpila, presne tým istým spôsobom ako to urobil dnes ráno pri škole.

,, Bel, na tú párty na ktorú ťa pozvala Alina...chcel som len, že ak chceš, mohol by som ti byť nablízku pretože viem aká je k tebe Alina a myslím si, že si to nezaslúžiš." starostlivo povedal a ja som nevedela ako presne zareagovať, tak som povedala to, čo som cítila.

,,Dean, si ku mne príliš dobrý. Myslím, že si to nezaslúžim. Veď jaa..." do očí sa mi tisli slzy, čo som vlastne ani nechcela ale pokračovala som ďalej ,, Veď ja som ti toľko krát ublížila, sklamala ťa a nepovedala som ti vždy..." nestihla som dokončiť vetu, keď som zbadala, že jeho pery sú len pár milimetrov od tých mojich. Pozeral sa mi sústavne do očí a začal šepkať, popritom sa pohyboval stále bližšie a bližšie.

,,Na tom už nezáleží Bel, stále ťa mám rád, potrebujem ťa" šepkal a zrazu som nechápala ako ma za tak krátky čas, môže zhypnotizovať aj on hoci na to vynaložil viac úsilia ako Thomas.

Ach, Thomas...opäť sa všetky moje myšlienky začali točiť okolo jeho mena, hlasu, očí. Predstavovala som si toľko príležitostí, ktoré by sa mohli stať, nevnímala som a Deana som začala bozkávať stále viac vášnivejšie. Bola vo mne sila, túžba a vášeň po ktorej som túžila. Presne! Keď som si pomyslela, že pred pár minútami bol tak blízko mňa, v aute prišla som na to, čo som cítila.Vrela vo mne všetká túžba cítiť, že môžem byť s ním, no to vlastne ani nebolo možné. Veď sa vôbec nepoznáme.

Opäť realita! Ihneď som si uvedomila čo robím. V sekunde som sa odlepila od Deana a bola som úplne mimo. Ako sa to mohlo stať? To je predsa nemožné, prečo Thomas? A prečo som sa bozkávala s Deanom. Všetko je veľká chyba.

,,Dean, nie. Prepáč, nemalo sa to stať. Ozaj prepáč ale ja už nie...Musím ísť, bola to chyba." Zmätená z celej tejto chvíle som čo najrýchlejšie vystúpila z auta a mierila si to rovno k dverám. Bez otáčania sa. Rázne som vytiahla kľúče, otvorila dvere a zabuchla ich. Celá zmočená som sa oprela o zatvorené dvere za sebou a sklźla sa na zem.

Toľko myšlienok, vecí, ktoré si dávam dohromady a snažím sa chápať sama seba. Myslela som na tú chvíľu v aute, na všetko na čo som myslela a zároveň robila - dve úplne odlišné veci a dvaja úplne odlišní ľudia. Na jednej strane, bývalý expriateľ, o ktorom som si istá, že už k nemu nič necítim a predsa som ho bozkávala a na druhej strane modrooký chalan, s ktorým som sa vlastne spoznala len dnes a CHCELA ho bozkávať, CHCELA som ho poznať ,a pri ktorom som cítila niečo, čo si nedokážem vysvetliť ináč ako túžbu, túžbu mať ho a cítiť, že patrí iba mne a zároveň ja len jemu.

Na mojej strane (3.časť)

20. května 2010 v 13:54 | Ash
gd

Deň v škole prebiehal tak ako zvyčajne, no na hodinách som bola úplne nesústredená. Pred sebou som mala len tie jeho oči a bolesť. Cítila som ju v celom svojom tele. Neviem ani ako sa volá, odkiaľ je, nič o ňom neviem a predsa sa jeho oči vryli do mojej mysle tak hlboko, aby som ich obraz mohla vidieť zreteľne znova a znova.
Teraz sedím pred kanceláriou sekretárky, ktorú som celý deň nezastihla, aby som jej mohla odovzdať tie papiere od mami. Čakám asi 15 minút a počúvam nezreteľné slová, ktoré vychádzajú zvnútra miestnosti, keď sa odrazu dvere otvorili.

,,Nezabudnite to dať podpísať takisto vášmu bratovi Paul. Zajtra vás tu očakávam po 2.hodine." hovorila pani Bloovinová keď vyprevádzala mladého študenta z miestnosti a ten hľadel na papiere vo svojich rukách.

,,Uhm, spoľahnite sa pani Bloovinová. Ďakujem a dovidenia." odpovedal bez najmenšej mimiky v jeho tvári a krátko pozrel na osobu sediacu pred ním - na mňa. Vlastne, ani neviem či ten pohľad ozaj patril mne. Zdalo sa mi že sa pozrel mojím smerom ale tak, akoby som ja  bola to najnepodstatnejšie čo tam videl. Nevenovala som tomu pozornosť, teenager ako teenager, no jeho chôdza mi bola známa. Pani Bloovinová ma pozvala dnu.

,,Tak, čo potrebuješ Anabel?" milo sa ma opýtala. Pani Bloovinová ma odjakživa má rada, pretože som jedným z tých dievčat, ktoré by nemalo chýbať na žiadnej školskej akcii.

,,Ja som vám vlastne prišla odniesť tieto papiere od mami. Vravela niečo o poistke Leeho a peniazoch na kostýmy." odovzdávala som jej papiere a pani Bloovinová ich začala otvárať.

,,Oo áno samozrejme, odkáž
tvojej mame, že jej veľmi pekne ďakujem a o Leeho nemusí mať starosti. Ako sa vlastné má? Je mu už lepšie?" spýtala sa ma, keď som už rozmýšľala, že vstanem a poberiem sa za Suzanne pomôcť jej s článkom do novín.

,,No on, je mu už lepšie. Doktori vravia, že je veľká nádej aby sa to zlepšilo. Každý sa modlí aby to tak aj bolo." odpovedala som s miernym úsmevom, ktorý sa mi nejak pri tejto téme predsa len podarilo vykúzliť.

,,To som veľmi rada. Pozdrav doma Anabel." pani Bloovinová takéto reči mala v malíčku, no každý dobre vedel, že je to v podstate len taká tá zvedavosť starších ľudí. Viete ako to je, starajú sa do všetkého, aj toho čo netreba, len aby mali prehľad. Rozlúčila som sa a utekala nájsť Suzanne.

Čakala ma už v učebni chémie aj s jedným novým študentom, ktorého sa niečo vypytovala. Volal sa Fred, bol taký utiahnutý no po vypytovaní som zistila, že mať jeho hlavu, tak preskočím 2 ročníky strednej.

,,Tak a kde sú tí ďalší dvaja Suze?" opýtala som sa, hoci ma to popravde potešilo, že domov môžem ísť skôr.

,,To by som aj ja rada vedela. Ja som sa tak tešila Bel." zosmutnela Suzanne ale v ďalšej sekunde sme sa už len zasmiali a nechali to tak.

,,Môžeme sa teda chlapcom poďakovať. Dohodneme sa, že zajtra si zoberieš na mušku jedného a ja druhého aby sme to mali hotové. Stačí zopár otázok a máš to." navrhla som a sama som nevedela ako sa toto vo mne vlastne zrodilo.

,,Anabel, ty si úžasná. To bude super dôvod nahodiť reč s tým novým fešákom. Beriem si toho z dejepisu." zasnená si vybrala svoj cieľ a myslím, že v hlave mala už plno scenárov ako to všetko skončí.

,,Okey, no počkaj. Taký menší problém. Ja ani len netuším, ako vyzerá ten ďalší nový, ktorého si mi nechala. Ako ho mám potom nájsť?" spýtala som sa jej a bola zvedavá na jej nápad.

,,To fakt. Ich popisy mi dával Henry, keď mi určil napísať ten článok. Ten z dejepisu je Paul a ten druhý má čierne, nie príliš gelované vlasy, je možno o 8cm vyšší od teba a volá sa Thomas.

Paul, spomenula som si na chalana z kancelárie pani Bloovinovej. No a potom....čierne vlasy, vyšší odo mňa a doplnila som si - modré oči, tmavé, bolesť. Čo ak by to bol on? Zalial ma strach a zároveň tréma a zvedavosť. Chcela som aby to bol on a zároveň som si priala aby som sa mýlila.

,,Ako si to?...Thomas? Dobre, skúsim mať zajtra oči otvorené." dohodli sme sa a naše cesty sa rozišli na prvej križovatke pár metrov od školy.

Opäť som cestou rozmýšľala a mierila som si to do obchodu, kúpiť si niečo domov pod zub. V hlave mi prúdil vír myšlienok. Mala som veľké nutkanie, spoznať ho. Vedieť viac o bolesti v jeho očiach, možno mu pomôcť. Pokladala som to za moju povinnosť a odrazu ma v rozmýšľaní prerušil silný dážď.

,,No do čerta." zanadávala som si a okolo seba hľadala najbližšiu strechu, kde by som sa mohla skryť. Bola som už úplne zmočená a vo svojich teniskách som cítila poriadne hlboké jazierko. Zrazu pri mne zastavilo auto a otvorili sa dvere. Hneď som spoznala Deanovu Mazdu a bez váhania som si nastúpila.

,,Dean, si moja záchrana. Obrovská vďaka." zabuchla som dvere a dávala si dole kapucňu z mojich vlasov, ktoré tak mokré vyzerali akoby boli čierne. Vtedy som zistila, že v aute nie sme samy.

,,Kedykoľvek Bel, ešteže som bol na blízku. Čo ak by si prechladla?" usmial sa, takým jeho typickým spôsobom.

,,Zoznám sa, to je Thomas. Je tu nový a práve som ho vzal do nášho futbalového týmu." Z predného sedadla sa otočil dozadu čiernovlasý chalan, ktorého oči som mala pred sebou celý deň.

,,Mám pocit, že my sme sa už stretli. Teší ma Anabel." pri jeho úsmeve, hoci len miernom, mnou prešla strašná zima a ja som ju chcela za každú cenu premôcť. Bola som ako zhypnotizovaná, akoby zmrzlo všetko okolo mňa. Čas, dážď vonku a ja takisto.

Na mojej strane (2.časť)

17. května 2010 v 16:50 | Ash
gd

,,Anabel si už hore?? Nestihneš do školy a musíš sa ešte najesť!" kričala na mňa mama zdola z kuchyne a počula som, ako berie kľúče a hádže ich do svojej kabelky. Zišla som pomaly dolu.
,,Áno, áno viem, neboj sa všetko stíham. Príde po mňa Dean." vedela som, že to nebude tá najpríjemnejšia cesta do školy, pretože to bol Deanov nápad (môj bývalý, s ktorým som sa rozišla ja pretože som chcela začať od začiatku). Vedela som, že ma chce prehovárať aby sme to ešte skúsili. Snaží sa, preto som mu dnes dovolila prísť po mňa. Nechcem byť tá, ktorej ľadové srdce sa nedá roztopiť. Dá sa to, no neviem, či práve on dokáže vytvoriť dostatočne veľké teplo.

,,To som rada Anabel, počúvaj ma...Teraz idem s Leem k doktorovi v meste na kontrolu.Vrátime sa možno až niekedy večer tak si cestou zo školy kúp niečo pod zub,niečo na čo máš chuť a toto daj sekretárke u vás v škole. Ona bude vedieť čo s tým ďalej." Strčila mi do ruky nejaký papier zložený na dvojmo.

S plnými ústami raňajok som sa spýtala:
,,Ehm, š-čo to e mami?" pomaly mi nebolo rozumieť ale pochopila.

,,Papiere z poistky tvojho brata a peniaze na vaše nové kostýmy roztlieskavačiek." odpovedala mi a už bola s Leem napoly vo vnútri napoly pred domom.

,,Tak čau Anabel, nezabudni to ísť odniesť!" napomenula ma posledný krát mama.

,,Zdar ségra, žiadne flákanie" usmial sa na mňa Lee jedným okom baviac sa s PSP-čkom.

Dvere sa zabuchli a ja som tlačila raňajky ešte rýchlejšie ako predtým. Asi o 5 minút, som počula pred domom trúbiace auto. Bol to Dean. Schmatla som posledný kúsok chleba, tašku nahodila na plece,moju čiernu koženú bundu vzala do druhej ruky a utekala do auta.

,,Ahoj Dean, ďakujem ti za zvezenie. Strašný zapadákov." zasmiala som sa a položila si veci na kolená s veľkou snahou nestretnúť sa s jeho pohľadom.

,,To je v pohode Anabel, vieš, že to robím rád. Stále ťa mám rád." Dean nebol vôbec s tých namyslených chalanov čo si o sebe veľa myslia a pritom veľa nedokázali. Bol pravý opak a aj napriek tomu, chcel dievča akým som bola - egoistická mrcha. Zmenila som sa a on o mňa stojí ešte viac. Neviem, čím som si zaslúžila priazeň takéhoto chlapca aj po tom, čo som mu toľko krát ublížila a sklamala ho. Na jeho slová som teda neodpovedala, iba som sa nesmelo usmiala a kútikom oka na neho prvý krát pozrela. Nie dlho, aby z toho nebol prenikavý pohľad znamenajúci niečo. Práve tomu sa snažím vyhýbať. Nedávať náznaky. Nechcem aby preto potom trpel.
Celá cesta sa vyvíjala ináč než som predpokladala. Rozprávali sme sa ako dvaja kamaráti. Nezáväzne. Stále som však bola v kŕči ,akú tému nadviaže ,až kým sme neprišli ku škole a on nezaparkoval. Vypol motor a ja som sa chystala otvoriť dvere.

,,Počkaj Bel..." povedal, a jemne ma chytil za lakeť aby som ešte neotvorila dvere.

,,Bol by som rád, keby som ťa mohol voziť do školy stále....ehm-hm....nechcem tým byť dotieravý aleee...bývaš ďaleko a tak ma napadlo..." za sekundu otočil hlavu niekde do blba a rýchlo pokračoval vo vete ,,no ak ti to bude vadiť pokojne mi to povedz, nenahnevám sa, pochopím to" dokončil a vrátil svoj pohľad späť ku mne, čakajúc na odpoveď. Bola som v rozpakoch. On ma do nich dostal. Čo mám povedať?...nezoberie to ako náznak?...ak odmietnem neurazí sa?...a dopekla...Chcem ho vlastne odmietnuť?!

,,Nooo, to ja budem rada...máš pravdu. Každodenná cesta do školy z môjho domu je ako druhý tréning" zažartovala som ,,budem ti vďačná Dean. Pekný deň v škole." mierne som sa usmiala a vystúpila z auta pričom som cítila, že ma uprene pozoruje.

Neskôr za mnou vystúpil on. Obliekala som si koženku a ani som zatiaľ nevnímala okolie pretože moje myšlienky prúdili rýchlosťou zvuku a konkrétne to boli otázky ako Urobila si dobre? , Čo bude ďalej?...ty ho už predsa neľúbiš...nedávaj mu falošné nádeje...len ho budeš trápiť. V tom
som do niečoho narazila. Presnejšie niekoho. Vysokej osobe spadol mobil a jeho časti sa roztratili na zemi. Zodvihla som hlavu a v duchu som striedala všetky nadávky ktoré poznám.

,,Aam...ehm...ou...do kelu...prepáč...ja - ja nechcela som...ja- ja nevidela som a..." Pozerala som raz na tú osobu - na neho a raz na zem, raz na neho a raz na zem.

,,To je v pohode...stane sa...aj tak bol starý" začal zbierať kúsky mobilu a ja som nevedela čo ďalej. Taktiež som sa sklonila a pomohla mu. Podala som mu moje pozbierané časti a v tom som uvidela jeho oči. Boli modré, tmavo modré a zdalo sa mi akoby som v nich videla more.No nebolo to obyčajné more, bolo to more slź a smútku, bolesti. Okamžite sa zamračil, pretrel oči, vzal si kúsky mobilu z mojich rúk, poďakoval sa a odišiel.

Na mojej strane (1.časť)

14. května 2010 v 21:49 | Ash
vr

Mala som zimomriavky. Opäť som sa vracala domov úplne sama, po tme, vo večerných hodinách. Nechápem, prečo práve ja musím bývať tak ďaleko. Tak je to stále, keď idem zo školy. Najmä dnes (utorok) kedy mám aj hodinu francúzštiny a tréning. Som roztlieskavačka. Niežeby som patrila k tým dievčatám, ktoré si na tom budujú svoju povesť a level popularity hoci sa musím priznať, že kedysi to tak bolo. No veci sa zmenili, ja som sa zmenila.
Ale s roztlieskavaním som neskončila. Som Anabel. Bývam v Phenixue. Priznávam nie je ľahké zmeniť sa.Byť niekým iným, než som bola a než sú na mňa ľudia zvyknutí je ťažšie než som si myslela a ja ani nemám snahu si to urobiť ľahším, hoci dobre viem, že by to problém nebol. Chcem si to vydrieť, zaslúžim si to.
Zmenila ma autonehoda môjho staršieho brata Leeho. Ochraňoval ma, stále bránil a kvôli mojej tvrdohlavosti a drzosti teraz sedí na vozíčku. Nezaslúžim si viac, takú minulosť akú som mala, vlastne ju ani nechcem. Každú noc premýšľam nad tým, aký človek som bola, tak egoistická a bezcitná, žila som v bubline. V bubline môjho sveta, ľudí, ktorí ,,niečo" znamenali a ostatní boli pre mňa nuly - bezvýznamní. Bola som obľúbená a mala som vždy všetko čo som si zmyslela a každého koho som si zmyslela. To bol môj svet, no teraz - chcem sa zmeniť. Je smutné, že až autonehoda v ten večer, keď som svojmu bratovi zavolala aby ma odviezol domov pretože som vlastne ani nerozoznala svet okolo seba (bola som opitá) spôsobila to, že sa chcem zmeniť. Je mi to ľúto, ľutujem to. Stále sa budem obviňovať no teraz chcem dokázať len jedno. Práve to, že viem byť aj iná. Iný lepší človek.
Cesta domov zo školy, ktorá pomaly zapadá do môjho stereotypu života zbehla rýchlo. Rozmýšľala som, rada rozmýšľam. Sama. Keď mi do toho nikto nehučí svoje veľmi zaujímavé a dosť vážne problémy - aký lak na nechty mi najviac pôjde k novej kabelke ako to bývalo pred týmto všetkým. Prišla som na našu ulicu - jedno biedne svetielko v strede 200m dlhej cesty. Áno, mesto si dáva záležať na našej bezpečnosti (ach, tá irónia) a tu presne je dom v ktorom bývam s mamou a bratom.
,,Už som domaa!" zakričala som, aby každý vedel, že som prišla a mama nemala strach, pretože niekedy zistí, že som doma až po hodine od môjho príchodu a medzitým rozmýšľa kde som sa asi zdržala.
,,Počujemeee, v kuchyni máš večeru Anabel!" zakričala mama z obývačky, aby nemusela vstávať od svojho obľúbeného krimi seriálu.
Zbehla som do kuchyne, schmatla tanier so špagetami a vzala si to všetko do izby aby som sa zložila v pohodlí svojej izby a zvalila sa na posteľ so špagetami na jednej strane a notebookom na druhej. Aha, pozrime sa. Správa od Suzanne. Jedna z mojich ozajstných priateliek. Jedna výhoda vyplývajúca z mojej zmeny. Konečne som spoznala, kto vlastne stojí o mňa ako o človeka s určitými hodnotami a nie ako o človeka, v ktorého prítomnosti čosi znamenáte. So Suzanne som bola najlepšia priateľka aj predtým, šťastie alebo náhoda?...neviem, ale potešila som sa, že ona ma aj napriek zmene môjho ja nezačala ignorovať ale naopak, potešilo ju to. No nebola to moja jediná naj kamoška. Našu trojku dopĺňala stále Celina. Je presne taká ako ja kedysi, no nikdy mi neodpustila to, že som ju v niečom aj tak stále predbehovala. Vždy chcela dosiahnuť niečo viac
aj keď sme boli priateľky a verili sme si, súperila so mnou. Teraz zaujala moje miesto práve ona. Vyžíva sa v tom, keď na mňa môže hľadieť tak ako teraz, no v každom jej pohľade cítim aký rešpekt predo mnou má, hoci si to sama nechce priznať. Nevadí mi to, ja som silná osobnosť a to sa nezmení nikdy, pretože túto vlastnosť si na sebe vážim a som rada, že ju mám. Suzanne mi napísala správu o tom, či by som jej nepomohla s nejakým článkom do školských novín pretože to nestíha. Našu triedu obohatia 3 ľudia - mužského pohlavia. To som povedala len tú pointu jej správy, pretože ak by som začala vypisovať všetky tie jej fantazijné myšlienky o tom akí asi môžu byť či pekný, svalnatí, nadaní športovci alebo romantickí umelci s modrými očami tak by som sa zdržala omnoho viac. Odpísala som, že ak jej to pomôže tak veľmi rada, len nech to nebude v utorok, pretože to by som prišla domov o hodine, kedy upíri ešte len svoj ,,život" začínajú žiť....
 
 

Reklama